Ako zvládnuť Vianočné sviatky vo väčšej duševnej pohode?

V roku 2022 sme sa v adventnom období v ksebe pozreli na to, ako sa ľudia počas Vianoc cítia. Zaujímalo nás, či sú spokojní alebo pociťujú stres a tlak. Z takmer 600 odpovedí nám minulý rok vyšlo, že zatiaľ čo zhruba polovica pociťuje oddych, radosť a šťastie, až 42,2 % pociťuje stres, 33 % tlak a štvrtina cíti únavu, smútok a osamelosť. Tento rok sme sa rozhodli zamerať sa na vzťahy v rodinách a či práve nedostatočná komunikácia počas roku, generačné rozdiely či iné premenné ovplyvňujú aj to, ako Vianoce v skutočnosti prežívame. Tento rok nám dotazník vyplnilo až 2000 ľudí.

Na základe dát, ktoré nám vyšli z prieskumu, sme pokladali otázky našej psychologičke Lenke Sarneckej.👇

Ako najlepšie mám oznámiť rodine, že chcem Vianoce tráviť inak ako „vždy“?

V psychológií máme vždy trochu problém so slovami „najlepšie“, ale skúsme sa pozrieť na potrebu povedať rodine, že máte inú predstavu o Vianociach. V prvom rade je vhodné vopred si premyslieť svoju predstavu: ide o zmenu rodinných rituálov, vynechanie návštevy kostola alebo strávenie Štedrého dňa s novým partnerom? Pri komunikácii s rodinou pomáha, ak vysvetlíte, prečo je vaša požiadavka pre vás taká dôležitá. Určite je vhodné zvoliť neutrálny tón hlasu, neskĺznuť do kriku, hádky či útokov na rodinu. Majte na pamäti, že ako dospelí ľudia nepotrebujete „dovolenie rodičov“, no z lásky a úcty im to oznamujete, aby si vedeli aj oni prispôsobiť svoje plány. Vhodné je držať sa zásad asertívnej komunikácie, neospravedlňovať sa, ale stáť si za svojím rozhodnutím, napr. „Mami, chcem ti povedať, že tento rok budem tráviť Vianoce s Matejom. Cítim, že moje miesto je pri ňom…Viem, že je pre teba dôležité, aby bola rodina spolu, ale ja to potrebujem tak, ako som ti povedala“.

Ako sa vyrovnať s tým, ak moje dieťa, alebo aj iný člen rodiny, nechce byť na Vianoce doma?

Je pochopiteľné, že aj na strane rodičov sa môžu ozvať silné emócie, ak dieťa chce tráviť sviatky mimo rodiny. Pre rodičov sú Vianoce akýmsi uistením, že ich dieťa stále „nevyletelo úplne z hniezda”. Mnohí rodičia, najmä tí, ktorí majú dysfunkčné partnerstvá, si nahrádzajú prítomnosť partnera svojím dieťaťom. Zabúdajú však na to, že ich dieťa bude raz dospelé a rozhodne sa odísť. Vtedy aj rodič môže prežívať pocity osamotenia, opustenia. Spracovať tieto pocity a dovoliť dospelému dieťaťu „vyletieť z hniezda” je však vývinová úloha každého rodiča. Rodič nemá právo požadovať od svojho dospelého dieťaťa, aby zostalo na sviatky s rodinou, ak mu to nevyhovuje. Mnohí využívajú manipuláciu či emočné vydieranie dospelého dieťaťa (často býva prítomné počas celého roka, ale na sviatky sa tlak na dospelé dieťa stupňuje). Vianoce sú sviatky pokoja a lásky. Ak teda milujete svoje dieťa či iného člena rodiny, darujte mu lásku prostredníctvom akceptácie jeho rozhodnutia.

Pokojne popíšte, čo cítite, napr. „bude mi smutno, mal som inú predstavu, ale chápem to”. Rozhodne však nepoužívajte vyčítavý podtón. Ako akceptujúci rodič máte teda právo priznať, že vám bude aj smutno, že ste mali iné predstavy, že ste čiastočne sklamaný/á, no podstatné je dať najavo dospelému dieťaťu, že ho prijímate a rešpektujete aj vtedy, keď nerobí to, čo chcete vy.

V prieskume sa opakovala situácia, že sa partneri museli rozhodovať medzi Vianocami s jednou alebo druhou rodinou a vznikali konflikty. Ako sa k tomu najlepšie postaviť?

Je nutné povedať, že Vianoce nie sú izolovaná udalosť. To, čo sa premieta vo vzťahoch na Vianoce, sa formuje počas celého roka. V partnerstvách to najčastejšie býva nedostatočná alebo úplne absentujúca komunikácia. Ak sa teda nepočúvame celý rok a problémy tlačíme pred sebou, je pochopiteľné, že na Vianoce sa tlak znásobený od rodičov premietne do konfliktov. Pamätajte, prosím, na to, že cieľom komunikácie je zdeliť si informáciu, teda vypočuť sa, nájsť kompromis a s cieľom obojstrannej spokojnosti. Najdemokratickejšie je, ak si návštevy rovnomerne podelíme - jeden rok moji, ďalší rok tvoji. Možno vyvstáva otázka, či obaja partneri naozaj chcú tráviť Vianoce s rodičmi (svojimi či svokrovcami). Alebo je to len neuvedomený zvyk, ktorý sa zaužíval ako jednoduchšia alternatíva, než povedať rodine „nie”. Mám mnoho klientov, ktorí prichádzajú na terapie práve kvôli pocitom nepochopenia, odmietania od partnera. Pozadím pritom často býva neschopnosť jedného z partnerov povedať svojim rodičom „nie”. Dobré vzťahy však nerastú na stromoch, musíme si ich pestovať a vytvárať. Cestou je vzájomné načúvanie, tolerancia a čerpanie podpory z partnerstva

Veľa respondentov sa v kruhu rodiny cíti nepochopene, nervózne alebo osamelo, no zároveň „musia/chcú” tráviť Vianoce s rodinou (rodičmi). Ako sa s tým vyrovnať?

Vianoce nesú v sebe niečo magické. Po dlhých tmavých dňoch prichádza zimný slnovrat a symbolicky prichádza svetlo aj do nášho života. Akoby všetky tie lesklé ozdoby a svetielka zrazu osvetlili pravdivú realitu, ktorú nechceme počas roka vidieť. Ak sa niekto cíti vo svojej rodine osamotene, tak počas Vianoc sa samota zhmotňuje najviac. Nemožno ju nevidieť. Existuje viacero rovín a vysvetlení tohto stavu. Mnohé rodiny majú dysfunkčné vzťahy, dôležitý rodič sa akoby odpája a nie je vedome či fyzicky prítomný pre partnera a deti. Ak teda prídu Vianoce a je potrebné tohto “odpojeného” člena opäť zapojiť do rodinnej dynamiky, interagovať spolu, môže to viesť ku konfliktom.

Mnoho mojich klientov prežíva strach zo sviatkov, lebo sa zrazu večne neprítomný rodič ocitne doma dlhšie ako na jeden deň a všetci v rodine si uvedomia, že sa nemajú s ním o čom zhovárať, nič o nich nevie, nepozná ich záujmy, koníčky alebo témy, ktorými žijú. Prežívajú pocity frustrácie, hnevu alebo hlbokého sklamania. Spracovať tieto pocity v napätej rodinnej atmosfére je veľmi ťažké. Tu sa dostávame k ďalšiemu podstatnému dôvodu - traumatickým zážitkom. Trauma nemusí byť iba jedna veľmi vážna situácia, traumatické je pre nás čokoľvek, čo je veľmi bolestné, vysoko prevyšujúce našu schopnosť túto udalosť spracovať.

Môžu to byť stovky drobných zraňujúcich momentov, ktoré sú v konečnom dôsledku omnoho náročnejšie na spracovanie (napr. v terapii). Navštíviť teda rodičov, absolvovať povinné rodinné stretnutia môže byť pre daného jednotlivca retraumatizujúce, pretože sa opätovne pripomínajú zraňujúce slová, scenáre… Ak sa niekto vo svojej rodine necítil bezpečne, zažíval depriváciu (emočnú, fyzickú), napr. nedostatok lásky, záujmu, pozornosti, načúvania, je pre neho ťažké vracať sa do tohto prostredia naspäť. Najmä ak si už svoj bezpečný priestor vybudoval napr. v novom bydlisku, s priateľmi, inými členmi rodiny a pod. Vyrovnať sa s touto situáciou je veľmi náročné. Neraz sa s klientmi v terapii venujeme príprave na sviatky s rodinou. Veľmi dôležité je mať podporu v niekom blízkom, najmä ak budete prezentovať svoje potreby väčšej časti rodiny. Počítajte tiež s tým, že vás možno označia za „čiernu ovcu rodiny”. Je to však iba dočasný stav, ktorému sa občas nevyhnete, ale môžete v konečnom dôsledku získať cenný pokoj počas sviatkov. Pokúste sa porozmýšlať, aké máte možnosti vo vašej situácii. Limitovanejšie možnosti má ,pochopiteľne, študent strednej školy a iné možnosti má pracujúci dospelý. Ak u vás vládne napätá atmosféra a ste ekonomicky závislý od rodičov, pouvažujte nad širšou rodinou (napr starými rodičmi). Pokojne odmietnite návštevu tých členov rodiny, s ktorými sa cítite nepríjemne. Naplánujte si počas sviatkov aktivity tak, aby čo najviac napĺňali aj vaše skutočné predstavy o strávení sviatkov. Nezabúdajte, že druhých ľudí zmeniť neviete. Môžte však osloviť svoj postoj a to, či ostanete v roli trpiteľa v rodine alebo si zvolíte cestu aktívneho tvorcu vašej prítomnosti.

Prečo počas Vianoc môžu vznikať konflikty častejšie ako inokedy?

Problémy a konflikty, ktoré riešime na Vianoce, sú len „premiérou po celoročných generálkach na lesklom pozlátku vianočných ozdôb”. Všetky témy konfliktov sa ukazujú počas celého roka, cez sviatky sú však výraznejšie viditeľné. Napr. mám klientku, ktorá je starostlivá gazdinka, celý rok upratuje, varí, nakupuje a riadi chod domácnosti bez toho, aby zapojila partnera či deti.

Pred sviatkami jej frustrácia a napätie eskaluje, pretože zatiaľ čo rodina papá perníčky pri telke, ona sa ťahá domov unavená z obchodu s kopou tašiek a čaká ju ďalšia šichta doma. Potom sa háda s partnerom i deťmi. Vnímavejší pozorovateľ by však zachytil, že tento problém tu bol celý rok, nezjavil sa iba na Vianoce spolu s Mikulášom. Tu sa však dostávame k častej potrebe vytvoriť ilúziu dokonalých sviatkov s cieľom odvrátiť pozornosť od toho podstatného - od nášho vnútorného života a vzťahov.

Túto idylickú ilúziu upevňuje aj masívna mediálna kampaň. Vo všetkých filmoch a reklamách sa Vianoce prezentujú ako sviatkypohody, pokoja, lásky a porozumenia. Všetci členovia rodiny sú k sebe láskaví, súdržní a uprednostia pekné chvíle s rodinou pred hádkou. Realita je však často iná, čo už samo osebe vedie k napätiu, stresu ale aj ku sklamaniam. Sú to teda aj naše (často neuvedomené) očakávania vysnených, ideálnych sviatkov s rodinou ako vo filme. Keď toho členovia rodiny nie sú schopní, nastupuje úzkosť, sklamanie, smútok či hnev. Vianoce nerobí dobrý šalát, farebná girlanda ani kopa darčekov. Vianoce si robíme my sami - svojím vnútorným postojom.

V prvom rade by som teda odporučila uvedomiť si, aké sú vaše vlastné očakávania od sviatkov s rodinou. Zreálniť si, do akej miery je vaša predstava možná. Cestou k riešeniu je zvedomiť si, čo je moje očakávanie a aká je realita. Až vtedy dokážete vidieť aj malé, drobné úspechy/zázraky, ktoré by ste vo svojom znechutení z nenaplnenej predstavy nevideli. Napr. túžite po lepšom vzťahu s matkou. Máte predstavu, že budete sedieť celý večer spolu a dôverne sa zhovárať. Viete však, aká vaša matka je - praktická, zameraná na dodržanie tradícií, že si ani nesadne, aby všetko stihla nachystať. No zavolá vás spoločne ozdobiť stromček a začne sa pýtať, ako sa vám darí v novej práci, koho tam máte radi - máte prvý malý úspech na ceste k lepšiemu vzťahu. Všímať si aj tieto malé pokroky je veľmi významné pri budovaní vzťahov. Pamätajte tiež na pozitívne ocenenie: „Som rád/a, že sa pýtaš… Ďakujem, že mi to hovoríš, znamená to pre mňa veľa...”

Aké emócie môžu byť za výčitkami? Čo to môže odzrkadľovať?

Komunikácia má dve úrovne - obsahovú, keď si odovzdávame informácie. Druhá úroveň je vzťahová - keď zachytávame, čo sa v danej chvíli medzi nami odohráva. Výčitky vedia byť veľmi zraňujúce, ubližujú a spúšťajú v nás obranné reakcie. Mnohí naskočia na „hru” druhej osoby a idú do tvrdej obrany (keď opätujú zraňujúce vyjadrenia) alebo úteku (odídu preč, opijú sa a pod.). Toto však nepomáha problém riešiť, skôr ho prehlbovať. Ak teda rodič/partner/súrodenec pôjde na vás s výčitkami, „stíšte zvuk” a vnímajte vzťahovú rovinu. Všimnite si, ako sa tvári, aká emócia u neho prevláda - je to hnev, ľútosť, sklamanie?

Ak mi klient hovorí: „Viete, tá moja matka mi stále vyčíta, aký som zlý syn, že uprednostňujem partnerku pred ňou, že som ignorant, keď nejdem s rodinou na polnočnú”, ja počujem toto: Som smutná, lebo mi chýbaš, žiarlim na tvoju partnerku, túžim po tom, aby si trávil so mnou a našou rodinou viac času… Za výčitkami najčastejšie stojí potreba pozornosti, blízkosti, záujmu, byť vypočutý,ale aj mnohé iné… Závisí to od konkrétnej situácie. Ak teda niekto niečo vyčíta, je to hlavne o jeho potrebách a jeho emóciách, ktoré nevie identifikovať a pomenovať. Nemám im to za zlé, nemali sa to kde a od koho naučiť. Žiaľ, je medzi nami stále málo takých, ktorí by vedeli asertívne a priamo pomenovať, čo sa v nich odohráva. A tak im aspoň môžeme skúsiť pomôcť reflektovaním toho, čo vidím a ako sa ja pri tom cítim. Napríklad: „Vidím, že sa hneváš... Všímam si, že sa mi vyhýbaš… Som zmätený/á, cítim sa osamelo... Je to pre mňa nepríjemné…”.

Ako si počas Vianoc nastaviť svoje osobné hranice, avšak nepreklopiť to až do sebectva?

Tu by sme si mohli terminologicky upratať pojem „sebectvo”, resp. čo je sebecké? Keď chcete na Štedrý deň lososa, ktorého urobíte v menšom množstve a ostatní budú mať kapra, je to sebecké? Nemyslím. Je to zdravý kompromis. Sebectvo alebo zvýšený egocentrizmus nastáva vtedy, ak sú potreby a priania jednej osoby presadzované (niekedy aj nevhodnou, násilnou formou) na úkor ostatných. Sú to zväčša príklady autoritatívne vychovávajúcich rodín, kde napr. „musí byť všetko na Vianoce tak, ako povie otec/dedo a pod. Nevadí, že celá rodina neznáša kapra, ale losos je cudzia ryba a to na stôl nepatrí.” Ako si teda nastaviť hranice? Pokojným tónom komunikujte svoj úmysel alebo potrebu. Nemusíte podrobne vysvetľovať, nemusíte sa ospravedlňovať. Máte plné právo aj niečo odmietnuť, ak to nechcete. Použite krátke, stručné vyjadrenia ako napr. „Žiadam ťa, aby si rešpektoval, že mi kapor nechutí.. Očakávala som, že dodržíš, čo si sľúbiľ, a vyhneš sa alkoholu... Keď nerešpektuješ moje hranice, cítim sa… Teraz to cítim a potrebujem mať takto…” Snažte sa popisovať svoje aktuálne pocity, príp. popísať ako správanie niekoho z rodiny na vás vplýva. Napr. Som sklamaný a smutný. Keď kritizuješ mňa a moju partnerku, cítím sa ponížený a nerešpektovaný. Milí čitatelia, majte stále na pamäti, že vždy, keď poviete „NIE” na niečo, čo nechcete, hovoríte sebe veľké „ÁNO”. Aj keď to môže byť náročné, pokúste sa preukázať láskavosť aj sami sebe a nasledovať to, čo skutočne potrebujete. Ako to prijmú a spracujú ostatní členovia rodiny, nie je už vaša zodpovednosť, ale ich. Oceňujte aj malé pozitívne okamihy v rodinnom kruhu, hovorte o nIch nahlas. Budete aj pre ostatných pozitívnym vzorom.

Prajem vám láskyplné Vianoce v kruhu ľudí, ktorí sú vám najbližší. Prajem vám bezpečie, pochopenie, prijatie a lásku k sebe i k druhým. 💙

– Lenka Sarnecká