Čo je štokholmský syndróm a ako sa prejavuje vo vzťahu?

Čo je to štokholmský syndróm?

Môžeme sa stretnúť aj s termínom ako láska k trýzniteľovi. Štokholmský syndróm je pomenovanie pre fenomén, ktorého zvláštnosť spočíva v tom, že obeť sa po istom čase stotožní s konaním toho, kto jej ubližuje, ba čo viac, môže ho i ospravedlňovať. Nie je výnimočná ani situácia, že obeť začne prejavovať voči páchateľovi sympatie. Rovnako sa môže stať i to, že rukojemník nakoniec ochraňuje páchateľa. 

Ako štokholmský syndróm vzniká?

Pôvod tohto termínu siaha do roku 1973, kedy práve v Štokholme zdokumentovali jednu lúpež, pri ktorej boli rukojemníci držaní v zajatí v banke, zatiaľ čo páchatelia boli niekoľko dní neprítomní, nosili im len jedlo. Po tom, čo ich prepustili, úrady zistili, že si obete vytvorili silné citové puto k lúpežníkom, stali sa na nich závislí, uvedomovali si, že od nich záleží, či prežijú, kedy im donesú jedlo, či kedy ich prepustia. Skončilo to tak, že rukojemníci nakoniec odmietli proti nim vypovedať. Vtedy vyšetrovateľ, kriminalista a psychiater v jednej osobe Nils Bejerot pomenoval tento jav ako Štokholmský syndróm. 

Predpokladá sa teda, že jeho vznik sa spája s mechanizmom zvládania prežitia v život ohrozujúcej situácii. Ide o reakciu, ktorá sa môže vyvíjať aj postupne, niekoľko dní, mesiacov, ba i rokov zajatia alebo zneužívania. Nie je celkom jasné, prečo presne k nemu dochádza. Často je spájaný s traumou, alebo emocionálnym  zneužívaním a manipuláciou páchateľa voči svojej obeti. 

Aké sú hlavné príznaky štokholmského syndrómu?

Jedným zo znakov je manipulatívne správanie voči obeti, jeho emocionálna stránka je výrazne pod vplyvom páchateľa. Môže ísť o týrajúceho rodiča, či partnera, teda o obete domáceho násilia, na ktorých sú tieto osoby aj emocionálne závislé. Tento jav môže trvať roky a časom si obeť na takéto jednanie privykne, príde mu úplne normálne, no môže sa dokonca aj považovať za hodného takéhoto násilného činu voči svojej osobe. Jednoducho – trýzniteľ dokáže psychologicky spracovať svoju obeť, ktorá sa stane od neho celkom závislá. Zároveň ju presvedčí o jej nedostatočnosti, či neschopnosti niečo dokázať sama. 

Prečo dochádza k štokholmskému syndrómu vo vzťahoch?

V prvom rade je vytvorenie vzťahu, emocionálnej závislosti na druhej osobe, pravdepodobne až potom dochádza k páchaniu násilia. Útočník má veľmi často moc a kontrolu nad životom obete, čo si ona uvedomuje a možno práve táto miera prevahy sily zo strany trýzniteľa v nej môže vyvolať spolu s ostatnými reakciami súcit a empatiu voči  útočníkovi a pochopenie jeho nepochopiteľného konania. 

Opora, sociálne zázemie a človek, ktorému sa môže obeť zveriť, tvoria základ pre to, aby sa dokázala dostať z tohto stavu. Žiaľ, ak to chýba a obeť nenájde dostatočnú silu v sebe a oporu v okolí, pravdepodobne bude scenár katastrofický. 

Ako rozpoznať štokholmský syndróm v toxickom vzťahu?

V toxickom vzťahu je základom nefunkčnosť vo viacerých rovinách. Či už hovoríme o komunikácii, prevahe konfliktov, negatívnych emócií, či ponižovaní a kontrole. Manipulácia obete, ako jeden zo znakov štokholmského syndrómu, v toxickom vzťahu naopak môže a nemusí byť prítomný. Pri Štokholmskom syndróme je podstatné to, že obeť súcití po istom čase s páchateľom a následne toto správanie neberie ako zneužitie, ale ako niečo, čo si zaslúži a v podstate chápe, že jej je takto ubližované. 

Psychologické mechanizmy za štokholmským syndrómom

Hlavným problémom tohto syndrómu je neschopnosť opustiť vzťah, alebo situáciu, v ktorej nám je ubližované. Človek nemá dostatok sily postaviť sa voči páchateľovi. Chýba sociálne zázemie, ktoré by bolo možnou oporou. Často je to nízke sebavedomie, chýba pocit užitočnosti, či sebahodnoty. Časom sa vplyvom tejto situácie môže objaviť izolácia od rodiny, či priateľov, problémy v medziľudských vzťahoch, úzkosť, depresia. Tento syndróm sa môže vyvinúť aj spolu s posttraumatickou stresovou reakciou, či traumou. 

Podľa výskumov sa nevzťahuje Štokholmský syndróm na istú skupinu ľudí, teda vzdelanie, kultúra, či pohlavie nie je hlavným ukazovateľom. Spoločným ukazovateľom je detstvo. Ľudia trpiaci štokholmským syndrómom v detstve zažívali traumy či už vo forme násilia, psychického či fyzického, ktoré bolo na nich páchané. Tak isto mohli pociťovať odmietanie jedným z rodičov. Ako malí nemali možnosť zažiť dostatočnú lásku rodičov, porozumenie ich emóciám, uznanie ich pocitov. To, čo zažili ako malí, si teda zamenili za lásku. 

Dá sa štokholmský syndróm prekonať?

Dôležité je uvedomenie si, že sme vo vzťahu, ktorý nám viac berie, ako dáva. Že nie sme šťastní, naplnení, či milovaní. Pocit empatie voči osobe, ktorá nám ubližuje, hoci nás má chrániť je snáď najdôležitejším poznaním v takomto dysfunkčnom vzťahu. Samozrejme, že to môže byť náročný proces. Často to môžeme vidieť v prípadoch obetí domáceho násilia, kedy sa tieto obete boja nahlásiť človeka, ktorý je ich najbližšou osobou aj napriek tomu, že im je ubližované. 

Základom je teda  po uvedomení si situácie oslobodiť sa od človeka, ktorý v nás tento syndrómy vyvolal. Postaviť sa na vlastné nohy a je potreba robiť veci, ktoré majú potenciál naplniť nás pocitom vlastnej hodnoty a úspešnosti. 

Aké sú možnosti liečby a pomoci?

Pre zachovanie svojho najmä duševného zdravia je dôležité držať sa postupov, ktoré nám môžu v takejto situácii pomôcť.

• Snáď najzásadnejšie je uvedomenie, že sme obeťou, že nenesieme zodpovednosť za to, čo sa nám deje, že urážlivé správanie, ktoré zažívame, si nezaslúžime. Tento bod môže byť ale zároveň tým najťažším. S pomocou blízkej osoby, či terapeuta to však nie je nemožné. 
• Dôležité je vaše bezpečie. Postup, čo v takýchto situáciách robiť, sa dá získať aj pomocou, ktorá môže byť poskytnutá na Linkách pomoci pre ľudí zažívajúcich násilie. Pomoc rodiny, priateľov známych, ktorým môžete dôverovať, je tak isto na tejto ceste veľmi zásadná. 
• Myslieť na seba v oblastiach, ktoré sú dôležité pre zdravé fungovanie človeka, ako je: dostatok odpočinku, jedla, starostlivosť o seba, venovať sa záľubám, či koníčkom. Snažiť sa obklopiť ľuďmi, ktorí nás nepovedú cestou k utápaniu sa v alkohole, či drogách, ale naopak poukážu na tie aspekty života, ktoré nás môžu napĺňať, aby sme sa cítili opäť užitoční a dôležití, ako pre samých seba, aj pre svoje okolie. Vážiť si seba a mať sa rád. 

 ⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.