Kedy prichádza separačná úzkosť, a aké sú možnosi jej liečby?

Čo je to separačná úzkosť?

Separačnú úzkosť definujeme ako psychický stav, ktorý sa prejavuje nadmerným strachom z odlúčenia od blízkych osôb. U detí ide o vývinové obdobie, ktoré je súčasťou dozrievania mozgu. Potreba mať pri sebe vzťahovo blízku osobu však nesúvisí len s obdobím dojčenského veku. Trvá niekoľko rokov, až kým sa jedinec  neosamostatní. Výnimkou nie je ani separačná úzkosť u dospelých. Štatisticky sa hovorí o 1 až 6 % dospelej populácie, ktorá trpí týmto typom úzkosti.

U koho sa objavuje separačná úzkosť najčastejšie?

Separačná úzkosť súvisí s dozrievaním mozgu a teda sa spravidla objavuje u dojčiat zhruba vo veku 6 až 12 mesiacov, ale môže pretrvávať do troch rokov. Ide o psychický míľnik v živote dieťaťa.   

Môžeme hovoriť aj o separačnej úzkosti u mladých dospelých. Jedná sa o obdobie, kedy sa osamostatňujú od svojej primárnej rodiny. Súvisí to teda s novou životnou etapou, ktorá im v spojitosti s odlúčením môže vyvolať pocity separačnej úzkosti.

V dospelosti sa môžeme stretnúť so strachom z odlúčenia od pokrvného príbuzného, životného partnera, alebo spolubývajúceho, ku ktorému máme výrazné emočné puto.

Aké sú príznaky separačnej úzkosti?

Príznaky separačnej úzkosti sa líšia v závislosti od veku a individuálnych odlišností. Najmä matky malých detí, ktoré si touto fázou spoločne prešli, by vedeli rozprávať o veľmi podobných prejavoch. Známy anglický psychológ zaoberajúci sa vzťahovou väzbou John Bowlby hovorí o tom, že reakcia dieťaťa na separáciu prebieha ako protest, kedy dieťa hľadá rodiča, nasleduje  ho a plače. Chápeme to ako potrebu obnovenia kontaktu s najbližšou osobou, zväčša matkou. Ako náhle sa matka vráti, dieťatko sa upokojí. Ak separácia trvá príliš dlho, protest postupne prechádza v zúfalstvo, emócie úzkosti a hnevu sa postupne menia na smútok a beznádej. Je dôležité, aby dieťa postupne zvládalo fázu protestu a nemuselo zažívať pocity beznádeje.

U starších detí a dospelých môžeme hovoriť o príznakoch podobných tým, ktoré sprevádzajú iné druhy úzkosti.

Medzi časté fyzické príznaky patria:

• bolesť hlavy,
• zvracanie,
• nevoľnosť,
• búšenie srdca.

Aj psychické:

• strach,
• úzkosť,
• hanba,
• rozpaky,
• bezmocnosť,
• hnev.

V prípade separačnej úzkosti to môžu byť aj nočné mory, neschopnosť opustiť domov a ísť do školy, práce, obchodu, kamkoľvek, bez blízkej osoby.

Aké sú príčiny separačnej úzkosti?

Matka a ďalší ľudia, ktorí zodpovedajú za starostlivosť o dieťa preň vytvárajú bezpečné prostredie, čo tvorí základňu pre dieťa, jeho pocit bezpečia a istoty, že jeho najdôležitejšia osoba v živote je spoľahlivá a dôveryhodná, a že ju má k dispozícii, kedykoľvek ju potrebuje. To je kľúčové pre zdravý vývin dieťaťa. Tým sa okrem iného posilňuje jeho odvaha v skúmaní okolitého sveta.

Medzi faktory, ktoré sa podieľajú na jej vzniku radíme:

• Biologické faktory – chemické látky ako serotonín a noradrenalín, ktoré sú kľúčové v regulácii nálady a úzkosti.
• Genetické predispozície – mnoho výskumov poukazuje na to, že úzkosti, ako aj fóbie môžu byť dedičné.
• Psychologické faktory – nízka schopnosť zvládania stresu a nižšia sebaúcta, výrazná citlivosť a určitý typ temperamentu u detí môžu ovplyvniť  vznik úzkosti.
• Enviromentálne faktory – výrazne stresové udalosti, akými sú smrť blízkej osoby, rozvod rodičov, tragická udalosť v rodine, alebo traumatický zážitok môžu vyvolať alebo výrazne zhoršiť separačnú úzkosť.
• Výchovné štýly – nadmerne ochranársky, alebo naopak nedostatočne starostlivý výchovný štýl môžu ovplyvniť vývoj separačnej úzkosti.
• U dospelých môže tento strach vyvolať významná životná udalosť ako je smrť manžela/manželky, odsťahovanie sa detí zo spoločného domova a iné.

V akom veku separačná úzkosť začína?

Najčastejšie ju spájame s dojčenským obdobím, teda objavuje sa u detí do 1. roku života, pretrvávať môže aj do 3 rokov. V prvých dvoch rokoch života je dostupnosť vzťahovo blízkych osôb kľúčová vzhľadom k tomu, že detský mozog  ešte nerozumie dôvodom neprítomnosti matky, či inej vzťahovo blízkej osoby, čo sa prejavuje automaticky úzkosťou.

Ako dlho separačná úzkosť trvá?

Väčšina detí z tejto fázy vyrastie. Až medzi tretím a štvrtým rokom života dokáže dieťa skutočne pochopiť, že vzdialenie sa matky je niekedy nevyhnutné. Vďaka otvorenejšej komunikácii sa dieťa po 3. roku dokáže separačnej úzkosti postupne zbavovať.

Ako rozpoznať chorobnú separačnú úzkosť?

V prípade, ak hovoríme o separačnej úzkosti u detí do 3 rokov veku, je plač  prirodzenou súčasťou stresujúcej situácie. Prežívanie smútku z odlúčenia je teda prirodzené, avšak aj rodič by mal mať na pamäti, že jeho plač nie je v takomto prípade na mieste, keďže fungujú  zrkadlové neuróny u dieťaťa, začne opakovať správanie, ktoré vidí. Na mieste je však uznanie pocitov dieťaťa.

U dospelých nie je tento typ úzkosti častý.  Niektorí dospelí poznajú mierny stres tohto druhu napr. pri odchode partnera na služobnú cestu. Väčšinou však tento stav súvisí s reakciou typu boj-útek-zmrazenie. Pri pochopení, že sa nejedná o nebezpečenstvo, môže byť  do istej miery aj táto úzkosť užitočná.

O chorobnej separačnej úzkosti môžeme hovoriť vtedy, ak v oblasti prežívania ide o intenzívny a iracionálny strach, že sa niečo blízkej osobe stane, pokiaľ práve nie je s nami. Samozrejme tento strach je natoľko intenzívny, že výrazne obmedzuje každodenné fungovanie. Prítomné sú rovnako fyzické a psychické príznaky, o ktorých sme už hovorili.

Je dobré spomenúť, že ľudia trpiaci separačnou úzkosťou sami hodnotia svoje prežívanie v minulosti vo viacerých životných okolnostiach ako úzkostné.

Aké sú možnosti liečby separačnej úzkosti?

V prípade detí sa postupom veku a zrením mozgu separačná úzkosť vytratí. V určitých situáciach počas života sa môže opäť akoby vynoriť, avšak keďže sa jedná o situácie, kedy sa tento mierny strach môže objaviť u väčšiny (napr. u detí – pobyt v tábore, na školskom výlete), nejedná sa o chorobný stav.

V prípade, že u dospelých sa nepríjemné stavy opakujú a evidentne nezlepšujú, vyslovene sa nevedia s danou situáciou vysporiadať, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc.

Psychológ postupuje individuálne, v prvom rade je dôležité pochopenie prežívania. Psychoterapia je účinná pri zvládaní úzkostných symptómov, často aplikovaná je najmä kognitívno-behaviorálna terapia. Správne prevedenie týchto techník sa prejaví v zlepšení celkového fungovania dieťaťa, či dospelého. V niektorých prípadoch, najmä tých ktoré znemožňujú každodenné fungovanie človeka s touto diagnózou je nevyhnutné na zníženie intenzity symptómov aj nasadenie psychofarmatík. V spojení so psychoterapiou sa však môže následne opäť človek plnohodnotne zaradiť do každodenného života.

Ako pracovať na znížení separačnej úzkosti?

Zníženie separačnej úzkosti u detí vieme ovplyvniť pár „drobnosťami“. Uvádzame niekoľko typov, ktoré je možné využiť pri deťoch od 1 roka:

• Postupné predlžovanie času bez milovanej osoby.
• Vytvorenie si vlastného rituálu pred odchodom, pri rozlúčke, ktorý vždy treba  zopakovať. Dieťa tým získa pocit bezpečia, že mama sa vráti, ako vždy (3xbozk-čelo, líčko, líčko, zamávanie z okna a pod.).
• Dieťaťu je užitočné nechať niečo svoje (šatka, fotka).
• Dieťaťu je možné sľúbiť niečo, na čo sa môže pri vašom návrate tešiť. Samozrejme, to treba následne dodržať (čítanie rozprávky pred spaním).

U starších detí, ako i dospelých môže ísť o postupné vystavenie sa situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť, ideálne pod dohľadom odborníka (tzv. Metóda expozície).

Relaxačné techniky môžu výrazne pomôcť lepšie zvládať stresové situácie a navodiť celkovú pohodu.

Pravidelná rutina – u detí mať vytvorený harmonogram dňa, čas jedla, spánku, hry, vzdelávania. U dospelých pevný pracovný čas, vyhradené hodiny na cvičenie, relax, záujmy.

Aká je prevencia separačnej úzkosti?

U detí aj dospelých môžeme hovoriť o vytváraní bezpečného a podporného prostredia. Rodičia by mali byť citliví na potreby svojho dieťaťa, dospelý potrebuje zas oporu v rodine a priateľoch. Možnosť otvorenej komunikácie a pochopenie prežívania človeka, mať možnosť komunikovať bez posudzovania a cítiť uznanie a prijatie svojich pocitov.

Typy na zvládnutie separačnej úzkosti u najmenších:

Prevencia je vždy účinnejšia ako intervencia. Platia isté všeobecné zásady, uvádzame najdôležitejšie.

• Nechoďte preč poza jeho chrbát, bez rozlúčenia. Môže sa stať, že to niekedy vyšlo, ale dieťa sa môže cítiť oklamané a nerozumie takejto situácii.
• Ten, kto dieťa preberá do starostlivosti by mal prísť o niečo skôr, aby sa na seba stihli „naladiť“.
• Skúste sa vyhnúť odchodu v zhone, aby ste mali dostatok času na rozlúčku, avšak zároveň ju zbytočne nenaťahovali – treba odísť hneď, ako ste sa rozlúčili.
• Pri odchode povedzte dieťaťu, že ho máte radi a uistite ho, že sa vrátite.

Ak ste prejavy separačnej úzkosti u seba, alebo svojich blízkych v niektorých zo spomínaných bodov našli, aj touto cestou je možné nájsť odbornú pomoc. Platforma ksebe ponúka množstvo odborníkov, venujúcich sa najrôznejším témam. Toho svojho si môžete nájsť pár klikmi na ksebe.sk/psychologovia.

⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.

V texte používame prevažne mužský rod pre zjednodušenie a plynulosť vyjadrovania. Všetky označenia sú však myslené inkluzívne a vzťahujú sa na všetky osoby bez ohľadu na rod. 💙