Aké sú časté príčiny a spôsoby sebapoškodzovania a koho sa týka?

Čo je to sebapoškodzovanie?

Sebapoškodzovanie je správanie, ktorého cieľom je poškodenie telesnej integrity bez vedomého a cieleného zámeru zomrieť. Jedná sa teda o úmyselné poškodzovanie, zraňovanie vlastného tela alebo časti tela bez zámeru spáchať samovraždu. Ide skôr o spôsob zvládania svojich emócií, ktoré sa zdajú byť príliš bolestné, aby mohli byť vyjadrené slovami. 

Sebaporaňovanie môže paradoxne plniť aj funkciu starostlivosti o seba. Redukuje neznesiteľné stavy napätia, umožňuje naliehavým samovražedným myšlienkam ustúpiť do pozadia a zastavuje strach zo straty seba samého a z pocitu, že „sa zbláznim, zošaliem“. Ak človek opakovane zažíva ťažké chvíle vo svojom živote, chce zmierniť alebo „prekričať“ duševnú bolesť, ktorú pociťuje. Túži po zmiernení tlaku, ktorý mu vyvolávajú rôzne situácie, pocity a myšlienky. Ak si vo chvíli duševného napätia človek ublíži, na krátku chvíľu fyzická bolesť prehluší tú psychickú. Následne však prichádzajú  pocity viny, zlyhania, hanby, sklamania, ktoré znova vytvoria psychický tlak, záťaž a nepohodu a opakovane vedú k sebaubližovaniu. Tento cyklus môže pripomínať napr. ťažkosti spojené s užívaním alkoholu či iných látok. Je nám ťažko, chceme si uľaviť, tak si dáme alkohol, chvíľu nám je príjemnejšie, no po čase sa znovu objavujú naše problémy, ku ktorým sa pridávajú pocity viny, hanby, či sklamania. Ak sa to deje opakovane alebo je to jediným spôsobom uvoľnenia frustrácie, hovoríme, že ide o závislé správanie. A toto je často opomínané, že ide o závislé správanie, preto je tak často pre mnohých nepochopiteľné, prečo je tak náročne s tým prestať. K opakovaniu správania dochádza práve preto, že sebapoškodenie prináša pocity úľavy, uvoľnenia napätia a frustrácie.   

Aké sú príčiny sebapoškodzovania?

Keďže ide o únik od emocionálnej bolesti a prežívania hnevu, zranenia alebo úzkosti, častou príčinou sú v podstate situácie a prostredie kde vznikajú. Ide o rôzne druhy záťaže, s ktorou sa nevedia vysporiadať, lebo nemajú vytvorenú žiadnu rezilienciu (miera odolnosti voči stresu a záťaži). Rezilienciu si posilňujeme pomocou copyingových stratégií a technikami, ktoré nám pomáhajú vyrovnať sa, alebo zvládnuť tieto stresové situácie. A ľudia, ktorí sa sebapoškodzujú ich nemajú vytvorené. Zároveň majú zníženú rezilienciu z dôvodu, že často žijú v patologickom prostredí. Pri sebapoškodzovaní ide o navodzovanie si takého psychického stavu pri ktorom sa uvoľnujú endorfíny. To znamená, že častými príčinami je práve nedostatok aktivít alebo spôsobov, ktorými by to mohli docieliť. Motiváciou je aj “pomyselné“ nadobúdanie kontroly nad emóciami alebo nad svojím životom. Sebapoškodzovanie súvisí priamo s výchovou. Dievčatá sú vychovávané k tomu, aby svoj hnev alebo násilie neprejavovali smerom von, a preto ho skôr obracajú do svojho vnútra, u chlapcov je prejavovanie hnevu a zlosti viac spoločensky akceptované a sú skôr vedení k tomu, aby svoje emócie potláčali, alebo ich prejavili vo forme agresie. Ak vyrastajú v prostredí, v ktorom im neustále dávajú druhí najavo, že ich emócie sú zlé a nevhodné, nenaučia sa ich správne zvládať. Potom môžu používať sebapoškodzovanie ako copingovú (zvládaciu) stratégiu pri nadmerne náročných rodičoch, najmä ak má v rodine v oblasti disciplíny a rozhodovania dominantný hlas otec.

Aké sú rizikové faktory sebapoškodzovania?

Najčastejšie je to dlhodobejšia neprítomnosť rodiča najmä emocionálna, potom je dosť častým rizikovým faktorom zážitok straty rodiča v detstve (smrť, rozvod, pobyt mimo domova). Opakované, dlhotrvajúce pobyty v nemocnici a operácie. Sexuálne zneužívanie, telesné týranie. Impulzívne správanie sa členov rodiny, násilie v rodine. Akákoľvek patológia na strane rodiča, napríklad alkoholizmus, porucha osobnosti alebo duševné ochorenie, sú výraznými determinantami. A nesmieme zabúdať na emočné zanedbávanie v raných vzťahoch. Až v posledných rokoch sa venuje pozornosť výraznej súvislosti sebaporaňujúceho správania a rizikových faktorov na strane rodiny. Najčastejšími rizikovými faktormi a najčastejšími spúšťačmi sú komplikované vzťahy s rodičmi. Chladná, zanedbávajúca, neúmerne kritická a znehodnocujúca rodinná klíma.

Koho sa sebapoškodzovanie týka najčastejšie?

Podľa výskumov je výskyt tri až štyrikrát častejšie u dievčat ako u chlapcov. Celková prevalencia sebaporaňujúcich aktivít vo svete, hovorí o tom, že sa celosvetovo vyskytuje až u 17 percent mladých ľudí. V Nemecku bol realizovaný výskum, kde uviedlo  25 – 35 percent respondentov jednorázový zážitok so sebapoškodzovaním a 10 - 12 percent opakovane sebapoškodzovanie. Na uvedenie príkladu aj na našom území sa v meste na východnom Slovensku v rámci dotazníka zistilo, že až 70% študentov gymnázia malo vlastnú skúsenosť so sebapoškodzovaním.

Aké sú spôsoby sebapoškodzovania?

Medzi najčastejšie spôsoby sebapoškodzovania patria:

• Rezanie – je to najčastejší spôsob, najčastejšie na ramenách, nohách, zápästiach a hrudi, ale aj na brucho, tvár, prsty, genitálie.
• Popáleniny - rovnako veľmi častý spôsob... používajú sa cigarety, zapaľovače, zápalky, horúce či horiace predmety (napr. žehlička, rozpálené kovové časti), niekedy dokonca aj horľaviny ako benzín, propán, alkohol... popáleniny bývajú na ramenách, zápästiach, nohách, hrudi.
• Zásahy do liečiacich sa rán – opakované zoškrabovanie chrást, strkanie si ihiel alebo iných predmetov do rán, aby sa rana nanovo otvorila.
• Udieranie sa – päsťami, tvrdými predmetmi…
• Extrémne obhrýzanie si nechtov – neraz zasahuje až do pokožky a vedie ku krvácaniu.
• Škrabanie sa – nadmerná frekvencia, intenzita a trvanie, výsledkom je odretá až krvavá koža. Používajú sa obvykle nechty, niekedy aj iné predmety ako nôž, hrebeň, ceruzka.
• Trichotilománia – vytrhávanie si vlasov,  chĺpkov. 
• Lámanie si kostí - zriedkavá, ale o to vážnejšiu formu sebapoškodzovania.

Ako pomôcť osobe, ktorá si ubližuje?

Povedať niekomu o vlastnom sebapoškodzovaní chce dávku sily a odvahy. A práve samotný rozhovor môže byť obrovskou úľavou. Dáva nám priestor zbaviť sa nášho tajomstva. Je to vlastne jedna z možností ako sa cítiť lepšie a zvládať náročné situácie aj iným spôsobom. Cesta, ako z tohto celého von je, že mladý človek bude o svojich pocitoch a sebapoškodzovaní, hovoriť s niekým, komu dôveruje. Môže to byť niekto blízky z okolia (rodičia, učitelia, vychovávatelia, tréneri, kamaráti, …), odborníci (psychológ, školský psychológ, psychiater, terapeut, lekár, …) alebo odborníci na linkách pomoci  (anonymne, nonstop, bezplatne). Je veľmi dôležité získať pomoc, podporu a spoznať aj iné možnosti, zdroje a stratégie ako zvládať záťažové situácie. 

Práve priznanie a následný rozhovor je ten prvotný najdôležitejší krok. Pri rozhovore je potrebné nájsť si dostatok času, rozhovor môže totiž trvať pár minút, ale aj pár hodín. Ďalším dôležitým faktorom je, aby tento rozhovor prebehol bez rušenia, je potrebné nájsť si pokojné miesto bez vyrušovania, či zvonenia mobilného telefónu. Veľmi dôležité je v žiadnom prípade neodsudzovať, takéto priznanie v nás môže vyvolať rôzne reakcie (šok, smútok, prekvapenie, nepochopenie, ...), je to prirodzená reakcia, ale je potrebné ju zvládnuť a neposudzovať. Je potrebné si ustriehnuť vlastnú  zvedavosť, aj to je prirodzené, ale namiesto toho, aby sme sa pýtali na rany, spôsoby ubližovania si, či iné detaily, je potrebné sústrediť sa na to, čo daný človek prežíva, ako sa cíti, a čo potrebuje. Vyvarujte sa sľubom,  že o tom nikomu nič nepoviete, pretože ak by bol daný človek v ohrození, je potrebné mu privolať pomoc a týmto klamstvom by ste zradili veľmi závažným spôsobom jeho dôveru. Je dôležité si uvedomiť, že pomoc spočíva v tom, že danej osobe hlavne ponúkneme svoju blízkosť, podporu, ale aj spoločné hľadanie dostupnej odbornej pomoci. V rozhovore nepreberajte kontrolu, nechcite všetko rýchlo vyriešiť – počúvajte, čo hovorí a čo potrebuje, dajte najavo, že sa spolu môžete rozprávať kedykoľvek a o čomkoľvek.

Aká je liečba sebapoškodzovania?

Najdôležitejsie pri akejkoľvek liečbe je najmä vytvorenie si bezpečného psychoterapeutického vzťahu. Na ksebe.sk nájdete viac ako 110 psychológov a psychologičiek. V prípade, že sú prítomné symptómy depresie alebo úzkosti je potrebné navštíviť aj psychiatra a zvážiť farmakologickú podpornú liečbu. Ak je to možné bolo by vhodné spolupracovať aj s okolím, ktoré je možnou príčinou t.j. rodina, škola a pod.

 ⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.