Prečo nás láka true crime, a aký má vplyv na našu psychiku?

Čo je to fenomén true crime?

True crime (v preklade „skutočný zločin“) je žáner, ktorý sa venuje skutočným kriminálnym prípadom – od vrážd a únosov po podvody a sériových vrahov. Tento fenomén zahŕňa knihy, podcasty, dokumenty, filmy či seriály, ktoré detailne rekonštruujú priebeh trestných činov, vyšetrovanie aj súdne procesy. Dôležitým znakom žánru je dôraz na fakty – čerpá zo skutočných udalostí, výpovedí svedkov, archívnych materiálov či analýz odborníkov.

Záujem o true crime je dnes taký rozšírený, že by sme mohli hovoriť o globálnom kriminálnom klube fanúšikov. Z pohľadu psychológie však vyvoláva množstvo otázok: Prečo nás to fascinuje? Čo to s nami robí? A môže to mať aj negatívne dôsledky?

Prečo nás príbehy true crime tak priťahujú?

Z psychologického hľadiska nás true crime príbehy priťahujú z viacerých dôvodov. Po prvé, ide o kombináciu strachu a bezpečia – divák sa môže „pozerať na hrôzu“ z pohodlia domova, bez reálneho ohrozenia. Po druhé, tieto príbehy ponúkajú pohľad do extrémnych podôb ľudského správania, čo uspokojuje našu prirodzenú zvedavosť o tom, čoho je človek schopný. Mnohých zaujíma aj motivácia páchateľov – ako sa z obyčajného človeka môže stať zločinec. V neposlednom rade zohráva úlohu aj túžba po spravodlivosti – sledovať, ako je páchateľ odhalený a potrestaný, môže prinášať pocit úľavy či poriadku vo svete, ktorý sa inak môže zdať chaotický.

Ako môže sledovanie true crime ovplyvniť našu psychiku?

Fenomenálne rozšírenie true crime žánru prináša množstvo psychologických dôsledkov, ktoré si často ani neuvedomujeme. Na jednej strane môže mať sledovanie true crime upokojujúci účinok: spracúvame vlastné obavy tým, že „bezpečne“ čelíme nebezpečenstvu z pohodlia domova. Aktivuje sa náš evolučný mechanizmus prežitia – pozorujeme hrozbu, učíme sa jej rozpoznať, pripraviť sa na ňu alebo sa jej vyhnúť.

Na druhej strane však pravidelná expozícia násilných a šokujúcich prípadov môže zvyšovať úzkosť, narúšať spánok a prehlbovať nedôveru voči svetu. Môže viesť k tzv. „mean world syndrome“ – presvedčeniu, že svet je oveľa nebezpečnejší, než v skutočnosti je. Ľudia citlivejší alebo s vlastnou traumou môžu byť takýmto obsahom retraumatizovaní.

Z psychologického hľadiska ide teda o nástroj, ktorý treba používať vedome – ako okno do hlbín ľudskej psychiky, nie ako permanentný pobyt v tme.

Čo nám fenomén true crime hovorí o spoločnosti a ľudskej povahe?

Popularita true crime vypovedá mnoho o našej fascinácii extrémami ľudského správania – zlom, násilím, ale aj spravodlivosťou. V spoločnosti, kde sú témy smrti a utrpenia často tabuizované, predstavuje true crime paradoxne možnosť hovoriť o nich otvorene, hoci cez „zábavnú“ formu. Príbehy zločinov nám umožňujú skúmať hranice morálky, otázky viny, trestu a empatie.

Z psychologickej perspektívy sa tu stretáva zvedavosť (tzv. morbidná fascinácia) s potrebou porozumieť – ako môže niekto urobiť niečo tak nepredstaviteľné? Čo v človeku prelomí zábrany? True crime tiež odhaľuje našu potrebu kontroly a poriadku: chceme vedieť prečo sa to stalo, aby sme mohli veriť, že sa nám to nestane.

Na spoločenskej úrovni žánrová popularita odzrkadľuje aj stav dôvery v inštitúcie, spravodlivosť či systém. Ak sú príbehy postavené na zlyhaniach polície alebo súdov, neraz vyvolávajú frustráciu aj túžbu po náprave – čo nie je len zábava, ale aj latentná forma občianskeho aktivizmu.

True crime je teda nielen obraz zločinu, ale aj zrkadlo našich kolektívnych strachov, túžob a otázok, ktoré si ako spoločnosť kladieme – často potichu, no s napätím a očakávaním.

Je záujem o true crime len nevinná zvedavosť?

Psychológovia hovoria: áno aj nie. Na jednej strane ide o prirodzenú ľudskú tendenciu rozumieť svetu okolo seba — a ten zahŕňa aj temné stránky ľudskej povahy. Keď sledujeme prípady vrahov, podvodníkov či únoscov, podvedome sa pýtame: Ako je to možné? Mohlo by sa to stať mne? Ako by som reagoval/a? Tento typ zvedavosti je evolučne výhodný — učíme sa rozpoznávať nebezpečenstvo a lepšie ho zvládať.

Na druhej strane, niektorí odborníci varujú, že ak sa konzumácia true crime stane kompenzačným únikom — teda keď si ho púšťame pred spaním, aby sme "vypli" (áno, veľa ľudí to robí), alebo keď cítime potešenie z detailného opisu násilia — môžeme sa dotýkať temnejšej roviny psychiky. Fascinácia zlom totiž nie je len o zvedavosti, ale niekedy aj o spracovaní vlastného strachu, frustrácie, či dokonca túžbe po kontrole vo svete, ktorý pôsobí chaoticky.

Výskumy ukazujú, že ženy sú medzi fanúšikmi true crime často v prevahe. Nie preto, že by mali morbídnejší vkus, ale preto, že tieto príbehy im dávajú strategickú výhodu: učia sa rozpoznať nebezpečné situácie, analyzujú správanie páchateľov, zvažujú, ako sa ubrániť. Je to vlastne svojský spôsob, ako si posilniť pocit bezpečia — paradoxne cez konzumáciu hrôzy.

Záujem o true crime môže byť neškodná zvedavosť, výukový nástroj alebo forma psychologickej sebaobrany. Dôležité je sledovať, ako sa pri tom cítime — a či nás to približuje k lepšiemu porozumeniu sveta, alebo k otupenosti voči utrpeniu druhých. Lebo aj v zločine platí: všetkého veľa škodí — okrem empatie. Tá sa nestratí ani v najtemnejších prípadoch.

Kedy môže byť záujem o true crime varovným signálom?

Ak niekto trávi dlhé hodiny denne sledovaním alebo počúvaním kriminálnych prípadov, môže to signalizovať, že uniká pred vlastným životom, problémami či úzkosťou. Zvlášť znepokojujúce je, ak takýto obsah vyvoláva silnú emocionálnu aktiváciu, no dotyčný si nedopraje psychický „oddych“. Dlhodobé zahltenie tematikou násilia môže zvyšovať stres, strach o vlastnú bezpečnosť a viesť k paranoidnému vnímaniu sveta.

Znepokojujúce je aj to, ak sa človek prestáva sústrediť na obete a namiesto toho sa identifikuje s páchateľom – obdivuje jeho „inteligenciu“, schopnosť manipulovať alebo ho romantizuje. V niektorých prípadoch môže ísť o formu poruchy osobnosti (napr. narcisizmus alebo antisociálne rysy), prípadne o znecitlivenie voči násiliu.

U ľudí s depresiou, traumou alebo posttraumatickou stresovou poruchou môže true crime obsah zhoršovať symptómy. Zvlášť rizikoví sú mladí ľudia s nevyriešenými skúsenosťami s násilím – tí môžu byť podvedome priťahovaní k príbehom, ktoré v nich znovu otvárajú bolesť alebo posilňujú pocit bezmocnosti.

Ak niekoho záujem o true crime preváži nad kontaktom s blízkymi, stáva sa jedinou „záľubou“ a spôsobuje konflikty či izoláciu, ide už o formu maladaptívneho správania. V takom prípade môže byť záujem o násilné prípady len vrcholom ľadovca, pod ktorým sa skrýva osamelosť, neschopnosť regulovať emócie alebo potreba úniku

Čo robiť, ak si všimnete varovné signály?

Samotný záujem o kriminálne prípady nie je problém – pokiaľ je vyvážený, reflektovaný a nezasahuje negatívne do každodenného života. Ak však pozorujete, že vás alebo niekoho blízkeho true crime obsah znepokojuje a vyvoláva vyššie uvedené prejavy, môže ísť o znak, že je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ vie pomôcť pochopiť, čo za týmto záujmom stojí, a ponúknuť bezpečný priestor na jeho spracovanie.

Ako si udržať zdravý odstup pri sledovaní true crime?

Ako si udržať zdravý odstup a neponoriť sa do temnoty príliš hlboko? Tu je niekoľko tipov:

1. Uvedomte si, prečo vás to priťahuje

Záujem o ľudskú psychológiu? Túžba po spravodlivosti? Alebo potreba uniknúť z každodenného stresu? Pomenovanie vlastnej motivácie pomáha oddeliť zdravý záujem od kompulzívneho sledovania.

2. Všímajte si varovné signály

Úzkosti, nespavosť, paranoja či podozrievavosť voči okoliu môžu byť znakom, že obsah má na vás silnejší vplyv, než si myslíte.

3. Dajte si hranice

Jedna epizóda denne? Nikdy pred spaním? Striedanie žánrov? Malé pravidlá vám môžu pomôcť získať späť kontrolu nad tým, čo a ako sledujete.

4. Nezabúdajte na „detox“

Po true crime si doprajte niečo ľahšie: prechádzku, rozhovor o niečom príjemnom, dychové cvičenie. Telo aj myseľ potrebujú vyrovnanie.

5. Diskutujte s rešpektom

Zdieľanie zážitkov je v poriadku, ale bez zľahčovania obetí alebo romantizovania páchateľov. True crime je skutočný ľudský príbeh – nie len „zábavný obsah“.

6. Vyberajte si eticky vytvorený obsah

Preferujte tvorcov, ktorí dávajú hlas preživším, rešpektujú pozostalých a nevytvárajú senzáciu z násilia.

7. Pamätajte, že dobro existuje

True crime ukazuje extrémy. V každodennosti je však oveľa viac dobra, súcitu a spravodlivosti, než sa môže zdať. Nedovoľte temnému obsahu skresliť váš pohľad na svet.

Ak nie ste si istí, ako na vás true crime vplýva, môžete si skúsiť viesť „denník médií“ – zapisujte si, čo ste sledovali, ako ste sa cítili pred a po. Pomôže vám to lepšie rozpoznať súvislosti medzi obsahom a vašim psychickým stavom.

Záujem o true crime nie je problém – pokiaľ ho sledujeme vedome, s mierou a so zachovaním empatie.

True crime nie je démon, ktorý číha v Netflixe. Je to zrkadlo ľudskej fascinácie hranicami dobra a zla. Zvedavosť je prirodzená – no ak začneme namiesto reality vnímať svet len cez temné filtre, možno je načase prepnúť na niečo iné. Možno aj na vlastný príbeh – ten, kde máme kontrolu nad tým, čo bude ďalej.

 ⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.

V texte používame prevažne mužský rod pre zjednodušenie a plynulosť vyjadrovania. Všetky označenia sú však myslené inkluzívne a vzťahujú sa na všetky osoby bez ohľadu na rod. 💙