Telesná dysmorfia: Keď obraz tela neodráža realitu

Čo je telesná dysmorfia, a aké sú jej prejavy?

Telesná dysmorfická porucha (Body Dysmorphic Disorder – BDD) je duševná porucha, pri ktorej je jedinec nadmerne zameraný na domnelé alebo nepatrné nedostatky vo svojom vzhľade. Tieto nedostatky sú pre okolie často neviditeľné alebo úplne irelevantné, no pre postihnutého človeka predstavujú obrovské trápenie. Nejde o márnivosť, ale o úzkostný stav, ktorý výrazne ovplyvňuje kvalitu života.

Telesná dysmorfia má mnoho podôb, no medzi najčastejšie prejavy patria:

Obsedantné myšlienky o „nedokonalostiach“ – osoba trávi hodiny denne premýšľaním o svojom vzhľade, často na konkrétnej časti tela (napr. nos, pleť, vlasy, postava).

Časté kontrolovanie sa v zrkadle alebo, naopak, vyhýbanie sa zrkadlám – niektorí sa nevedia od zrkadla odtrhnúť, iní ho úplne ignorujú, aby sa vyhli stresu z vlastného výzoru.

Nadmerné upravovanie vzhľadu – vrátane nadmerného líčenia, česania, zakrývania „nedostatkov“ oblečením alebo pózovaním.

Porovnávanie sa s inými – ľudia s BDD často sledujú výzor druhých a cítia sa voči nim menejcenní.

Úzkosť, depresia a nízke sebahodnotenie – telesná dysmorfia často vedie k výraznému zníženiu sebaúcty a môže byť sprevádzaná úzkostnými alebo depresívnymi poruchami.

Vyhýbanie sa spoločenským situáciám – strach z „odhalenia“ svojich domnelých nedostatkov vedie k sociálnej izolácii, absencii v práci, škole či vo vzťahoch.

Vyhľadávanie plastických operácií – nie je výnimkou, že ľudia s BDD opakovane podstupujú kozmetické zákroky, ktoré však ich psychický stav zvyčajne nezlepšia.

Kde je hranica medzi normálnou starostlivosťou o vzhľad a dysmorfiou?

Rozhodujúca je miera prežívania a funkčné dopady. Ak myšlienky na výzor spôsobujú výraznú úzkosť, zasahujú do práce, vzťahov či každodenného fungovania, je na mieste vyhľadať odbornú pomoc. 

Rozdiel medzi nespokojnosťou a poruchou vnímania tela

V dnešnej dobe je telo často vnímané ako „projekt,“ na ktorom treba neustále pracovať. Mnohí z nás nie sú so svojím vzhľadom celkom spokojní – želali by si menší nos, štíhlejšie stehná alebo viac svalov na rukách. Táto nespokojnosť je bežnou súčasťou života, ktorá sa môže meniť v závislosti od nálady, spoločenského prostredia alebo momentálnej sebadôvery. No niekedy sa nespokojnosť mení na niečo vážnejšie – na poruchu vnímania tela, známejšiu ako telesná dysmorfická porucha. Ako tieto dva stavy rozlíšiť?

Pomôžme si jednoduchým príkladom zrkadla.

Predstavme si dve osoby, ktoré sa pozerajú do zrkadla:

Anna, zdravá a sebakritická žena, sa pozrie do zrkadla a zamračí sa: „Mám kruhy pod očami. Dnes vyzerám unavene. Mala by som sa viac vyspať.“ Možno si nanesie korektor, upraví si vlasy a ide do práce. Vie, že zajtra sa môže cítiť lepšie. Hoci nie je nadšená z toho, čo vidí, jej nespokojnosť je prechodná, konkrétna a ovplyvnená realitou.

Na druhej strane Eva sa tiež pozrie do zrkadla. Ale namiesto prechodného sklamania ju zaplaví intenzívny pocit hanby a znechutenia. Je presvedčená, že jej nos je odporný, že na ňu každý na ulici zíza práve kvôli tomu. V skutočnosti však jej nos vyzerá úplne bežne. Eva si ho denne meria, porovnáva fotografie, vyhýba sa spoločnosti, trápi sa celé hodiny. Jej vnímanie je skreslené, rigidné a zasahuje do každodenného života – ide už o poruchu vnímania tela.

Nie je hanba niekedy sa necítiť dobre vo vlastnej koži. No ak sa tieto pocity stanú väzením, z ktorého niet úniku, treba vyhľadať pomoc. Každé telo má svoj príbeh – a zaslúži si, aby bol vypočutý s rešpektom, nie s odsúdením.

Tlak sociálnych sietí a nereálne ideály krásy

V dobe, keď máme celý svet doslova na dosah ruky, je veľmi jednoduché stratiť zo zreteľa, čo je skutočné. Sociálne médiá, ktoré mali pôvodne spájať ľudí, sa stali miestom, kde sa často pretekáme v tom, kto je krajší, štíhlejší, mladší, úspešnejší – jednoducho dokonalý. A hoci vieme, že ide často o ilúziu, tlak byť ako oni – „influenceri krásy“ – pôsobí na nás silnejšie, než by sme si chceli pripustiť.

Na Instagrame, TikToku či Facebooku denne sledujeme stovky obrázkov uhladených tvárí, vyrysovaných tiel a „náhodne zachytených“ momentov šťastia. Príspevky sú upravené cez filtre, retušované aplikáciami a starostlivo naaranžované, no často ich vnímame ako realitu. Následkom je skreslený obraz o tom, čo je normálne, a čo je žiadané. Psychológovia hovoria o internalizácii ideálu krásy – jave, keď sa nereálne štandardy stávajú naším osobným cieľom.

Štúdie ukazujú, že časté používanie sociálnych médií súvisí so zvýšeným výskytom úzkosti, depresie, nízkeho sebavedomia a porúch príjmu potravy, najmä u mladých ľudí. Mnohí sa porovnávajú s obrazmi, ktoré sú nedosiahnuteľné, no vnímajú ich ako normu. Výsledkom môže byť chronická nespokojnosť so sebou samým – so svojím telom, vzhľadom, životným štýlom. Nejde len o ženy. Aj muži čoraz viac čelia tlaku mať „six-pack,“ byť vyšší, silnejší, charizmatickejší. Krása sa stala tovarom – a všetci sa máme cítiť, že bez nej sme menejcenní.

Základným problémom je, že sociálne médiá neukazujú realitu, ale výber toho najlepšieho. Filmy sa končia happyendom, no život beží ďalej – so všetkými chybami, vráskami, kruhmi pod očami a chaosom v kúpeľni. Tento rozdiel medzi skutočnosťou a online obrazom spôsobuje psychologickú disonanciu – vnútorný konflikt medzi tým, kým sme a kým by sme podľa online sveta „mali byť.“

Je načase prestať sa pozerať do skresleného zrkadla sociálnych sietí a začať sa vidieť takí, akí naozaj sme – s jedinečnosťou, nedokonalosťou a hodnotou, ktorá sa nedá odmerať lajkami.

Telesná dysmorfia u mužov a žien – rozdiely

Hoci jadro poruchy je rovnaké u mužov aj žien – hlboká nespokojnosť so vzhľadom, úzkosť, nízke sebahodnotenie a kompulzívne správanie (napr. časté kontrolovanie sa v zrkadle alebo naopak jeho vyhýbanie) – spôsob, akým sa táto porucha prejavuje, sa medzi pohlaviami výrazne líši.

U žien sa telesná dysmorfia najčastejšie sústreďuje na tvár, vlasy, pleť, nos, postavu – najmä boky, brucho a stehná. Veľkým spúšťačom bývajú kultúrne ideály krásy, ktoré kladú dôraz na štíhlosť, symetriu a mladistvý vzhľad. Mnohé ženy s BDD trávia hodiny denne líčením, skrývaním údajnej chyby, alebo sa dokonca vyhýbajú kontaktu s ľuďmi z obavy, že ich niekto "odhalí." Závažnejšie prípady môžu viesť k opakovaným plastickým operáciám, ktoré však úzkosť z vlastného tela nezmierňujú.

U mužov je telesná dysmorfia menej často rozpoznaná, no nie menej závažná. Jej špecifickou formou je svalová dysmorfia, niekedy označovaná ako „bigorexia.“ Muži sa zameriavajú na domnelý nedostatok svalovej hmoty či celkovú "nevyrysovanosť" tela. Môžu tráviť extrémne množstvo času v posilňovni, striktne dodržiavať jedálniček alebo užívať anaboliká, aby sa priblížili ideálu „mužnosti.“ Táto forma dysmorfie je často maskovaná ako „zdravý životný štýl,“ čo sťažuje jej odhalenie. Okrem toho sa u mužov môžu objaviť aj obavy z rednutia vlasov, výšky či proporcií tváre, no častejšie sú zahalené mlčaním a hanbou.

Hoci sa konkrétne zameranie na vzhľad líši, vnútorné prežívanie býva veľmi podobné: úzkosť, pocit hanby, sociálne stiahnutie, depresia a v ťažších prípadoch aj samovražedné myšlienky. 

Zaujímavosťou je, že aj keď ženy častejšie vyhľadávajú odbornú pomoc, výskumy ukazujú, že miera výskytu poruchy medzi pohlaviami je pomerne vyrovnaná. Rozdiel spočíva najmä v prejavoch, kultúrnych očakávaniach a miere stigmatizácie psychických problémov u mužov.

Ako sa BDD diagnostikuje a lieči?

Diagnostika BDD nie je založená na žiadnom biologickom teste ani zobrazovacej metóde. Východiskovým bodom je psychologické hodnotenie, ktoré vykonáva psychiater. Základom je rozhovor s klientom, počas ktorého sa mapujú jeho myšlienky, pocity a správanie súvisiace s vlastným vzhľadom.

Dôležitým nástrojom je Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM-5), podľa ktorého musí byť prítomných niekoľko kľúčových znakov:

1. Osoba je nadmerne znepokojená jedným alebo viacerými vnímanými chybami vzhľadu.

2. Tieto chyby nie sú pre iných viditeľné alebo sú vnímané ako veľmi malé.

3. Človek vykonáva opakované správanie (napr. zrkadlenie, kontrolovanie, prekrývanie nedostatku, porovnávanie sa) alebo mentálne úkony (neustále hodnotenie vzhľadu).

4. Táto posadnutosť vzhľadom výrazne narúša každodenný život – v práci, vo vzťahoch či v sociálnych situáciách.

Neraz sa porucha maskuje za iné ťažkosti – napríklad úzkosť, depresiu alebo sociálnu fóbiu. Preto je dôležité, aby odborník skúmal aj kontext a celkový psychický stav.

Liečba BDD je cesta k zmene myslenia, nie vzhľadu. Aj keď by sa mohlo zdať, že najlepší spôsob, ako človeku s BDD pomôcť, je zmeniť jeho vzhľad (napr. pomocou plastickej chirurgie), výskumy aj prax ukazujú, že to málokedy vedie k trvalej úľave. Práve naopak – časté sú opakované chirurgické zákroky a prehlbovanie nespokojnosti. Preto je základom úspešnej liečby psychoterapia.

Ľudia s BDD často trpia potichu, preto včasná diagnostika a odborná pomoc môžu byť pre človeka s BDD zlomovým bodom. Nie je to márnivosť ani sebaľútosť – je to vážna psychická porucha, ktorá si zaslúži citlivý prístup a účinnú podporu.

Možnosti psychoterapie a podpora okolia

Najviac preskúmaným a účinným prístupom v liečbe BDD je kognitívno-behaviorálna terapia (KBT). KBT pomáha pacientom identifikovať a spochybniť skreslené myšlienky o vlastnom tele a nahradiť ich realistickejšími a adaptívnejšími postojmi. Terapia zahŕňa aj expozičné techniky – napríklad postupné vystavovanie sa situáciám, ktorým sa jedinec kvôli hanbe vyhýba, či prácu so zrkadlom.

Ďalším prístupom, ktorý nachádza uplatnenie najmä pri sprievodných depresívnych či úzkostných stavoch, je schématerapia. Tá pracuje s hlboko zakorenenými vzorcami myslenia a emocionálneho prežívania, ktoré sa často formujú v detstve.

Psychodynamická psychoterapia sa zameriava na nevedomé konflikty, vzťahové vzorce a osobnostné črty, ktoré môžu byť v pozadí posadnutosti vzhľadom. Hoci zatiaľ nemá také množstvo výskumných dôkazov ako KBT, viacerí pacienti môžu z tohto hlbinného prístupu profitovať, najmä ak sa porucha spája s nízkym sebahodnotením a neistotou vo vzťahoch.

V niektorých prípadoch sa ako doplnok psychoterapie zvažuje farmakoterapia, najmä selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu (SSRI), ktoré môžu znižovať úzkosť a obsesiu vzhľadom.

Podpora okolia – nenahraditeľný faktor

Psychoterapeutická liečba bude efektívnejšia, ak sa na nej podieľa aj bezprostredné okolie človeka s BDD. Rodina a blízki môžu vytvárať podporné prostredie, ktoré pacientovi pomáha cítiť sa prijatý a pochopený.

Podpora okolia však nespočíva v uisťovaní o tom, že "vyzeráš dobre," ani v tom, že sa budú blízki vyhýbať "spúšťačom" – práve naopak. Je dôležité naučiť sa nereagovať na opakované uisťovanie pacienta, neprehlbovať jeho fixáciu na vzhľad a namiesto toho podporovať jeho účasť na terapii, povzbudzovať k bežným sociálnym aktivitám a byť citlivý vo vyjadrovaní.

Zmysluplná podpora znamená aj schopnosť počúvať bez hodnotenia, vyjadriť empatiu a zároveň pomôcť pacientovi orientovať sa na hodnoty a schopnosti, ktoré nesúvisia s telesným vzhľadom. V mnohých prípadoch je prínosné, ak sa blízki zapoja do psychoedukácie alebo rodinných terapeutických sedení.

Práve citlivé, ale zároveň realistické a stabilné správanie blízkych dokáže vytvoriť zázemie, v ktorom môže dochádzať k postupnej zmene pohľadu na seba – a tým aj k uzdravovaniu.

Prevencia u detí a tínedžerov

Porucha telesného dysmorfického vnímania je duševná porucha, ktorá sa často začína v dospievaní – práve v období, keď sa formuje sebaobraz a identita mladého človeka. Výskumy ukazujú, že BDD postihuje približne 1,7 % až 2,9 % populácie, no u tínedžerov môže byť výskyt vyšší – odhaduje sa, že až 4 % adolescentov zápasí so symptómami tejto poruchy. Tieto deti a mladí ľudia môžu tráviť hodiny pred zrkadlom, prežívať extrémnu úzkosť zo svojho vzhľadu a vyhýbať sa sociálnym situáciám – nie kvôli lenivosti či vzdoru, ale pre neznesiteľné pocity hanby a neprijatia.

Ako rozpoznať varovné signály?

U detí a tínedžerov je BDD často maskovaná ako "bežná nespokojnosť so vzhľadom," no niektoré príznaky môžu byť varovné:

• Nadmerné zaoberanie sa konkrétnou časťou tela (napr. nosom, pokožkou, vlasmi).
• Vyhýbanie sa zrkadlám – alebo naopak, ich časté kontrolovanie.
• Opakované porovnávanie sa s inými (najmä na sociálnych sieťach).
• Prehnané líčenie, zakrývanie alebo snaha o „opravu“ nedostatku.
• Sociálne stiahnutie, pokles školského výkonu, depresívne nálady.

Prevencia začína doma a v škole

Prevencia BDD nie je len úlohou psychológov, ale aj rodičov, učiteľov a celého prostredia, ktoré deti formuje. Čo môžeme urobiť?

Budujme pozitívny sebaobraz: deti by mali počuť, že hodnota človeka nie je daná vzhľadom, ale jeho charakterom, schopnosťami a empatiou.

Obmedzujme toxický obsah: viesť deti k vedomej konzumácii médií, učiť ich rozpoznávať manipulovaný obsah a diskutovať o nereálnych štandardoch krásy.

Venujme pozornosť reči tela aj slovám: nevinné poznámky o „veľkom nose“ či „kilách navyše“ môžu mať dlhodobé následky.

Podporujme emocionálnu gramotnosť: deti, ktoré dokážu pomenovať a spracovať svoje emócie, sú menej náchylné k tomu, aby ich telesný vzhľad určoval ich sebahodnotu.

Vytvorme bezpečný priestor na rozhovor: ak si dieťa myslí, že mu niečo "nie je v poriadku," potrebuje byť vypočuté, nie zosmiešňované.

Prevencia BDD nie je len prevenciou psychickej poruchy – je to aj cesta k zdravšej spoločnosti, kde sa ľudia necítia byť hodnotení iba podľa zrkadla či počtu "lajkov."  Vek, v ktorom dieťa po prvýkrát začne pochybovať o svojom tele, môže byť momentom, kedy začíname písať nový príbeh – buď plný hanby, alebo prijatia.

A ten príbeh môžeme pomôcť formovať práve my.

 ⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.