Quiet quitting: Keď ľudia neodchádzajú fyzicky, ale duševne

Čo znamená "quiet quitting"

Nie každý odchod z práce je sprevádzaný výpoveďou. V posledných rokoch sa čoraz častejšie stretávame s javom, ktorý sa nazýva „quiet quitting“ – tichý odchod. Zamestnanci formálne ostávajú na svojom pracovnom mieste, no v skutočnosti sa odpoja. Prestávajú sa snažiť, nevidia zmysel, robia len nevyhnutné minimum. Ich telo je prítomné, ale ich myseľ už nie.

Tento fenomén sa stal výraznou spoločenskou témou najmä po pandémii COVID-19, kedy sa zmenili naše predstavy o práci, výkone, rovnováhe a spokojnosti. Z psychologického pohľadu však nejde o nič nové – len o dlhodobo prehliadaný signál nepohody.

Prečo sa to stalo témou posledných rokov?

„Quiet quitting“ neznamená, že niekto doslova končí v práci. Znamená to, že prestáva robiť viac, než je nutné. Nerobí nadčasy, neberie na seba extra úlohy, neangažuje sa v dobrovoľných iniciatívach. Robí len to, čo je v popise práce – nič viac, nič menej.

Pre niektorých je to spôsob, ako si chrániť svoje duševné zdravie. Pre iných je to reakcia na frustráciu, nedostatok uznania alebo dlhodobé vyhorenie. A pre firmy je to výstražný signál – že niečo v ich kultúre, vedení alebo očakávaniach nefunguje.

Tento jav sa stal populárnym najmä vďaka sociálnym sieťam, kde ľudia zdieľali svoje skúsenosti a pocity z práce. Mladšie generácie, najmä mileniáli a generácia Z, už nie sú ochotné obetovať svoje zdravie či voľný čas na úkor zamestnávateľa. Work-life balance a zmysluplnosť práce sú pre nich prioritou.

Ako rozpoznať, že zamestnanec „mentálne odišiel“?

Zamestnanec, ktorý už mentálne odišiel, nemusí byť hneď problémový. Na prvý pohľad pôsobí, že robí, čo má. Ale ak sa pozrieme bližšie, objavia sa varovné znaky:

• Znížená iniciatíva – neponúka nové nápady, nehlási sa k úlohám navyše.
• Pasivita v tíme – na stretnutiach je ticho, nezapája sa do diskusií.
• Obmedzená komunikácia – odpovede sú stručné, chýba záujem o spoluprácu.
• Pokles výkonu a kvality práce – objavujú sa chyby, veci sa robia „len aby boli.“
• Zmena postoja – cynizmus, apatia alebo rezignácia.
• Nezáujem o spätnú väzbu – nereaguje na hodnotenie, nechce sa posúvať ďalej.

Tieto prejavy sú často tichým volaním o pomoc, nie prejavom lenivosti. Môžu byť výsledkom dlhodobého stresu, demotivácie alebo pocitu nedocenenia.

Prečo sa ľudia prestávajú snažiť – a ako tomu predchádzať?

Za „quiet quittingom“ je často kombinácia viacerých faktorov:

• Vyhorenie – dlhodobý tlak, preťaženie a absencia regenerácie.
• Pocit nedocenenia – keď sa úsilie nevníma, chýba uznanie alebo férové ohodnotenie.
• Nedostatok zmyslu – ak práca nedáva človeku zmysel, jeho motivácia klesá.
• Zlá komunikácia a vedenie – chýba spätná väzba, podpora, pochopenie.

Prevencia spočíva v aktívnej starostlivosti o ľudí – nielen ako zamestnancov, ale ako ľudské bytosti. Dôležitá je pravidelná komunikácia, možnosť vyjadriť sa, pocit bezpečia a možnosť rastu. Kvalitné pracovné prostredie je vždy výsledkom vedomého zámeru, nie náhody.

Leadership a firemná kultúra ako kľúč k angažovanosti

Lídri zohrávajú v angažovanosti tímu rozhodujúcu rolu. Nie cez kontrolu, ale cez dôveru. Ak sa ľudia necítia bezpečne, nebudú otvorení. Ak cítia tlak, budú sa uzatvárať. A ak nemajú pocit, že na nich záleží, ich motivácia klesá.

Firemná kultúra, ktorá podporuje otvorenosť, rešpekt, férovosť a ľudskosť, vytvára prostredie, v ktorom ľudia prirodzene chcú zostať. Angažovanosť sa totiž nedá vynútiť. Dá sa len vybudovať.

Praktické kroky: Ako znova zapojiť tím a podporiť lojalitu

Ak chceme obnoviť zapojenie a lojalitu, musíme začať počúvaním. Tu je niekoľko konkrétnych krokov:

• Viesť otvorené rozhovory – pýtať sa, ako sa ľudia cítia, čo im chýba.
•  Zreálniť očakávania – prispôsobiť pracovnú náplň, ak je neudržateľná.
•  Ukazovať zmysel práce – prepojiť každodenné úlohy s väčším cieľom.
•  Ponúkať rozvoj a rast – vytvárať príležitosti, nie len zadania.
• Uznávať a ďakovať – aj malé veci si zaslúžia uznanie.

Zmena nemusí byť revolučná. Často stačí byť prítomný, ľudský a vnímavý.

Kedy je čas priznať si, že spolupráca už nedáva zmysel?

Nie každé pracovné partnerstvo je večné. Ak napriek snahe chýba záujem z druhej strany, alebo ak hodnoty a potreby ostávajú dlhodobo nekompatibilné, je v poriadku pripustiť, že prišiel čas rozísť sa v dobrom. Nie ako zlyhanie, ale ako prirodzený vývoj. Niekedy je koniec spolupráce najlepším krokom pre všetkých zúčastnených.

Ukazuje, že niektoré časti pracovného sveta nefungujú tak, ako by mali. Namiesto obviňovania jednotlivcov je preto dôležité pozrieť sa na systém – na kultúru, vedenie, komunikáciu a vzťahy. Zdravé pracovné prostredie nevzniká samo od seba. Je výsledkom každodenného vedomého úsilia – budovať dôveru, rešpekt a zmysluplnosť. Pretože keď sa ľudia cítia vypočutí, zapojení a ocenení, nemajú dôvod ticho odchádzať.

⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.