Prečo máme pocit, že z niektorých priateľstiev „vyrastieme“?

Prečo sa niektoré priateľstvá prirodzene menia alebo končia?

Každý z nás nosí v pamäti priateľstvá, ktoré boli kedysi dôležitou súčasťou jeho života. Spoločný smiech, rozhovory do noci, pomoc v ťažkých chvíľach. A predsa príde čas, keď si uvedomíme, že ten istý človek, ktorý nám kedysi tak veľmi rozumel, je dnes už akoby „z iného sveta.“ Nie je to zriedkavé, že na vzťahu s blízkym človekom sa niečo zmení. Nie náhle, nie dramaticky, skôr potichu, akoby pod povrchom. V skutočnosti je to veľmi ľudské.

Na začiatku každého priateľstva nás spája niečo konkrétne – spoločné prostredie, podobné životné okolnosti, hodnoty alebo sny. Môžeme si byť navzájom oporou v náročnom období, inšpirovať sa, objavovať svet alebo len jednoducho „ladiť.“ Ale ako sa mení náš život – profesijne, osobnostne, rodinne – meníme sa aj my. To, čo nás v určitom období spájalo, môže časom stratiť význam. Dnes máme iné priority – deti, partnerov, prácu, starostlivosť o seba. Priateľstvo, ktoré bolo kedysi živé a spontánne, môže začať pôsobiť nútene. To neznamená, že niekto niečo pokazil. Znamená to len, že náš vnútorný svet, naše priority, potreby, či tempo života už nie sú zladené.

Niektoré priateľstvá sa tejto zmene prispôsobia, prejdú prirodzenou transformáciou – z intenzívnych sa stanú „tichými,“ ktoré nepotrebujú neustály kontakt a predsa v nich pretrváva dôvera. Iné však jednoducho vyprchajú. A to nie je zlyhanie. Je to dôkaz, že sa vyvíjame.

Čo sa deje, keď už s priateľom nemáme spoločné hodnoty alebo životný štýl?

Priateľstvo je ako živý organizmus, potrebuje výživu. Ak sa prestaneme stretávať alebo prestaneme mať spoločné skúsenosti, vzťah prirodzene chradne. Ale ešte silnejší vplyv majú hodnoty. Sú tichým kompasom našich rozhodnutí. Keď sa zmenia, začneme sa cítiť nepochopený, alebo prestaneme rozumieť tým druhým. Možno sa z našej priateľky stane mama, ktorá rieši úplne iný vesmír ako my. Alebo nás zmení náročná skúsenosť: choroba, rozvod, strata, a priateľ, ktorý s nami kedysi žartoval, teraz pôsobí povrchne či necitlivo.

Nejde o to, že by ten druhý bol „zlý.“ Nie je to o tom, že jeden má pravdu a druhý nie. Jednoducho si už nesedíme, pretože naše vnútorné svety sa rozchádzajú. Hovorí sa, že niektoré vzťahy sú ako učebnice: dôležité, ale po prečítaní ich odložíme. Nie s hnevom, ale s vďačnosťou za to, čo nám dali.

Ako pracovať s pocitom viny, keď cítime, že vzťah už nefunguje?

Keď cítime, že vzťah už nefunguje, objavuje sa v nás vina. Najmä ak ide o dlhoročné  priateľstvo. Cítime záväzok zo spomienok alebo z presvedčenia, že „by sa to malo.“  A preto sa často sa pýtame: „Nemal/a by som sa viac snažiť?“ alebo „Nie som len príliš náročný/á?“ Vina nás núti zostať v niečom, čo nám už neprináša radosť.

Dôležité je rozpoznať rozdiel medzi svedomím a vinou. Svedomie nás vedie k úcte, súcitu a rešpektu. Vina nás uväzňuje v role „toho zlého.“ Pritom vina môže byť len maskou nášho smútku z toho, že niečo pekné končí. Alebo aj strachu, že stratíme nielen priateľa, ale aj časť svojej minulosti. Vina často vzniká aj z mylného presvedčenia, že sme zodpovedný za pocity druhého. Ale zdravé priateľstvo funguje na vzájomnosti, nie na obetovaní sa. Ak sa necítime byť sami sebou, nie je našou povinnosťou vzťah udržiavať. Namiesto toho, aby sme sa trestali, môžeme sa pozrieť na vzťah ako na cestu, ktorá mala svoje miesto a význam – ale dnes už nepotrebuje pokračovanie v rovnakej podobe.

Je v poriadku „odísť“ aj z dlhoročného priateľstva?

Je. Ak odchod nie je motivovaný hnevom, pomstou či pýchou, ale zdravým uvedomením, že vzťah už nenapĺňa oboch, je v poriadku urobiť krok späť. Niektoré priateľstvá v nás žijú už len zo zvyku, stretávame sa, hoci rozhovory sú prázdne, alebo sa vyhýbame témam, pretože sa nechceme pohádať.

Odísť z priateľstva neznamená neúctu k minulosti. Znamená to rešpekt k prítomnosti, k tomu, kým sme sa stali. A občas je práve odchod najväčším prejavom úcty: nepripútavať si niekoho zo zvyku, keď už v našich životoch nehrá rovnakú úlohu.

Ako ukončiť alebo redefinovať priateľstvo s rešpektom? 

Nie každý vzťah si vyžaduje „rozchodovú reč.“ Niekedy postačí nechať veci prirodzene doznieť, prestaneme si písať, rušíme stretnutia a nakoniec to akoby samo vyšumí. Ale ak cítime, že druhý človek si zaslúži vysvetlenie, alebo že my potrebujeme uzavretie, môže byť užitočné pokojne a otvorene vyjadriť, čo cítime. Tu je niekoľko možností:

• Otvorený rozhovor: „Cítim, že sme sa za posledné roky veľmi zmenili. Už sa necítim v našom vzťahu tak prirodzene ako kedysi. Nechcem ti ublížiť, ale myslím, že každý potrebujeme iný priestor.“
• Rešpektujúce stíšenie kontaktu: niekedy stačí menej iniciatívy a väčšia úprimnosť – napríklad namiesto vyhýbania povedať: „Momentálne potrebujem viac času pre seba.“
• Predefinovanie vzťahu: možno nemusíme úplne odísť – len sa prestať nútiť do hlbokých rozhovorov a nechať priateľstvo fungovať v „ľahšej“ verzii. Namiesto pravidelných stretnutí postačí ísť raz za rok na kávu a spomínať.
• Mlčanie: môže byť spôsob komunikácie, pokiaľ nie je pasívne-agresívne, ale vedomé. Odstúpenie nemusí byť dramatické. Môže byť tiché a láskavé.

Vyrásť z priateľstva neznamená stratiť schopnosť mať blízke vzťahy. Znamená to, že rastieme – v poznaní seba, svojich potrieb a hraníc. A to je v poriadku. Nie všetky vzťahy sú na celý život. Niektoré sú len na určitý úsek cesty. A ich hodnota sa nemení tým, že skončia. Mení sa len ich forma: z prítomnosti sa presúvajú do našej pamäti. A tam môžu zostať s láskou.

 ⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.

V texte používame prevažne mužský rod pre zjednodušenie a plynulosť vyjadrovania. Všetky označenia sú však myslené inkluzívne a vzťahujú sa na všetky osoby bez ohľadu na rod. 💙