Efekt prizerajúceho sa: Prečo ľudia nezasiahnu, keď niekto potrebuje pomoc

Čo je efekt pozorovateľa a ako bol objavený?

Predstavte si rušnú ulicu, kde zrazu niekto spadne na zem a zjavne potrebuje pomoc. Ľudia sa obzrú, niektorí spomalia krok, ale nikto nezakročí. Možno si poviete: Prečo nič neurobia? Tento zvláštny jav, kedy si nemáme prečo klásť vinu a predsa sme vinní, má v psychológii svoje pomenovanie – efekt prizerajúceho sa (v angličtine bystander effect).

Tento efekt označuje situáciu, kedy je menšia pravdepodobnosť, že ľudia poskytnú pomoc, ak sú svedkami incidentu v prítomnosti iných osôb. Čím viac ľudí je prítomných, tým menšia je šanca, že niekto zasiahne. Ide o psychologický fenomén, ktorý nám ukazuje, ako spoločenské prostredie ovplyvňuje naše individuálne rozhodovanie.

Tento efekt bol prvýkrát seriózne skúmaný po šokujúcej udalosti v roku 1964 v New Yorku. Mladá žena menom Kitty Genovese bola napadnutá a zavraždená v blízkosti svojho bydliska. Prípad podnietil psychológov Bibba Lataného a Johna Darleyho k výskumu správania svedkov v núdzových situáciách. Ich experimenty ukázali, že ľudia často váhajú pomôcť, keď sú presvedčení, že niekto iný už možno koná, alebo keď sa necítia osobne zodpovední. 

Efekt prizerajúceho sa nám pripomína dôležitú vec: v krízových situáciách nie je isté, že niekto iný zakročí. Práve preto je cenné rozvíjať občiansku odvahu a schopnosť konať, aj keď sme len "jeden z davu." Niekedy totiž stačí, aby sa jeden človek rozhodol konať – a jeho čin môže spustiť reťazovú reakciu, ktorá zachráni život.

Prípad Kitty Genovese a spoločenská apatia

Prípad vraždy Kitty Genovese sa stal symbolom spoločenskej apatie a nezáujmu o utrpenie iných. Podľa pôvodných správ malo jej volanie o pomoc počuť až 38 ľudí, no nikto nezasiahol. Napriek tomu, že neskôr bolo zistené, že mediálne správy o "38 svedkoch, ktorí nič neurobili," boli zjednodušené a čiastočne nepresné (v skutočnosti bolo menej svedkov a niektorí sa pokúsili pomôcť alebo kontaktovali políciu), jadro prípadu ostáva silné – prečo niekedy ľudia nereagujú, keď by mali?

Prípad Kitty nás vyzýva k zamysleniu: sme ochotní vystúpiť zo svojej bubliny, keď ide o život niekoho iného? Spoločenská apatia nie je len o nečinnosti, ale aj o strate empatie. A práve empatia je tým, čo udržuje spoločnosť ľudskou. Tento jav odhaľuje temnú stránku modernej spoločnosti: odosobnenie, strach, ale aj pohodlnosť.

Psychologické mechanizmy za efektom pozorovateľa

Efekt pozorovateľa je fenomén, pri ktorom pravdepodobnosť, že jednotlivec poskytne pomoc v núdzi, klesá s rastúcim počtom prítomných svedkov. Prečo sa ľudia v skupine často správajú pasívne aj v situáciách, ktoré volajú po okamžitom zásahu?

Jedným z hlavných psychologických mechanizmov je difúzia zodpovednosti. V prítomnosti viacerých ľudí má jednotlivec tendenciu vnímať svoju osobnú zodpovednosť ako menšiu – „určite už niekto volal pomoc“ alebo „niekto iný je kompetentnejší zakročiť.“ Táto mentálna delegácia zodpovednosti vedie k paralýze v rozhodovaní a teda k nečinnosti.

Ďalším faktorom je sociálne porovnávanie, známe aj ako pluralitná nevedomosť. V nejasných alebo ambivalentných situáciách sa jednotlivci pozerajú na správanie ostatných, aby si utvorili obraz o tom, čo je primerané. Ak ostatní zostávajú pokojní alebo nezasahujú, jednotlivec môže dospieť k nesprávnemu záveru, že pomoc nie je potrebná.

Dôležitú úlohu zohráva aj strach zo spoločenského hodnotenia. Ľudia nechcú „vyzerať hlúpo,“ konať prehnane alebo vyvolať falošný poplach. Tento tlak na spoločenské prijatie môže byť natoľko silný, že potlačí aj morálne alebo empatické impulzy.

Efekt pozorovateľa je navyše posilnený anonymitou, ktorá v skupinách rastie. Keď sa nikto konkrétny necíti byť „videný,“ znižuje sa individuálna motivácia k činu. Tým vzniká akési psychologické vákuum, kde každý čaká, že konanie začne niekto iný.

Zaujímavé však je, že efekt pozorovateľa sa výrazne znižuje, ak sa niektorý z prítomných jasne ujme vedenia alebo ak je zodpovednosť explicitne pridelená („Ty, v červenej bunde, zavolaj záchranku!“). Vtedy sa difúzia zodpovednosti eliminuje a ostatní nasledujú príklad aktívneho jednotlivca.

Pochopenie tohto fenoménu nie je len akademickou záležitosťou. Má praktické dôsledky pre vzdelávanie verejnosti, krízovú intervenciu či tréning profesionálov v pomáhajúcich profesiách. Výchovou k zodpovednosti a vštepovaním vedomia, že „ja som ten niekto,“ ktorý môže rozhodnúť o osude druhého, možno zmeniť mlčiacu väčšinu na aktívnych ochrancov ľudskej dôstojnosti. 

Efekt pozorovateľa nás učí, že nie vždy je viac očí aj viac pomoci – ak sa za nimi skrýva mlčanie. Preto pomáhajme vytvárať kultúru aktívneho zasahovania, kde je pomoc vnímaná ako spoločenská norma.​

Ako sa efekt prejavuje v online prostredí?

Efekt pozorovateľa sa v online prostredí prejavuje podobne ako v reálnom svete – ľudia majú tendenciu nezasiahnuť alebo nereagovať, keď vidia, že sa deje niečo znepokojujúce, pretože predpokladajú, že to urobí niekto iný. Tento jav je bežný napríklad na sociálnych sieťach, v diskusných fórach či v online hrách, kde je prítomných veľa pozorovateľov. Keď niekto zverejní zúfalý status, stane sa obeťou kyberšikany alebo verejne vyjadrí svoju bolesť, ostatní užívatelia často nereagujú – nie preto, že by im to bolo ľahostajné, ale preto, že si myslia, že pomoc zabezpečí niekto iný.

Online prostredie tento efekt ešte zosilňuje, pretože v ňom chýba osobná zodpovednosť. Anonymita a fyzická vzdialenosť navyše uľahčujú emocionálne odpojenie, pretože chýbajú okamžité emócie a neverbálne signály, ktoré by človeka v reálnom svete podnietili k činu. Ďalším faktorom je aj tzv. rozptýlenie zodpovednosti – čím viac ľudí situáciu sleduje, tým menší tlak cíti jednotlivec, že má konať. Tento efekt môže viesť k tomu, že výzvy na pomoc, podporu alebo nahlásenie škodlivého obsahu ostanú bez odozvy, hoci boli zverejnené pred očami stoviek až tisícok používateľov.

Dôležité je preto vzdelávať ľudí o tomto fenoméne a povzbudzovať ich, aby sa nebáli zaujať stanovisko, podporiť druhých a konať aktívne – aj v online svete. Každý prejav podpory či reakcia môže mať pre človeka v núdzi obrovský význam.

Spôsoby, ako zvýšiť vlastnú angažovanosť

Kľúčom k zmene je sebareflexia. Keď si uvedomíme, že naša pasivita môže byť výsledkom psychologického mechanizmu a nie osobného zlyhania, získavame možnosť vedome sa rozhodnúť inak. Tréning všímavosti (mindfulness) a psychoedukácia o efekte prizerajúcich sa zvyšujú pravdepodobnosť, že si podobnú situáciu uvedomíme včas.

Vnútorný záväzok pomáhať – výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí si stanovia, že v prípade núdze zakročia, majú vyššiu pravdepodobnosť skutočne pomôcť. Vytváranie osobného morálneho záväzku, napríklad prostredníctvom sebareflexie alebo diskusií o etike pomoci, môže slúžiť ako psychologický kompas v zložitých situáciách.

Precvičovanie reakcií a posilňovanie kompetencií – čím istejšie sa človek cíti v konkrétnej situácii, tým vyššia je šanca, že zakročí. Kurz prvej pomoci, nácvik deeskalácie konfliktov či tréning asertivity môžu znížiť pocit bezmocnosti a zvýšiť sebadôveru v krízových momentoch. Vedomá príprava vytvára zautomatizované reakcie, ktoré môžu zohrať kľúčovú rolu, keď nie je čas na rozmýšľanie.

Zmena vnímania zodpovednosti – namiesto otázky „Prečo by som mal/a pomôcť práve ja?“ je užitočné pýtať sa „Čo ak by nikto nepomohol?“ Prebratie osobnej zodpovednosti namiesto spoliehania sa na skupinu je zásadným krokom smerom k angažovanosti. Pomáha tiež predstaviť si seba na mieste človeka v núdzi – táto forma empatie aktivuje vnútornú motiváciu konať.
Ak sa ocitneme v situácii, kde sú aj iní prizerajúci sa, pomáha aktívne osloviť konkrétnych ľudí („Vy v červenom kabáte, zavolajte prosím sanitku!“). Tým sa znižuje anonymita a rozptýlenie zodpovednosti. Z vlastnej angažovanosti sa tak môže stať iniciačný akt, ktorý prebudí aj ostatných.

Efekt pozorovateľa nemusí byť dôkazom neľudskosti, ale ukážkou toho, ako veľmi sme ovplyvniteľní kontextom. Vedomým úsilím však vieme túto tendenciu zmeniť – a byť tým, kto sa v rozhodujúcom momente postaví a pomôže. 

Rozdielne reakcie detí a dospelých

Efekt pozorovateľa je prítomný u detí aj dospelých, no ich reakcie sa líšia v závislosti od vývojového štádia, skúseností a sociálneho uvedomenia.

Deti často reagujú spontánnejšie a emocionálnejšie. Mladšie deti ešte nemusia plne rozumieť spoločenským normám alebo očakávaniam a môžu byť rýchlejšie ochotné pomôcť, ak ich niečo znepokojí, najmä ak boli vedené k empatii. Na druhej strane, ak deti vidia, že ostatní nič nerobia, môžu situáciu podvedome vyhodnotiť ako neškodnú. Navyše sa môžu obávať urobiť „chybu“ alebo vyčnievať z davu, čo ich od zasahovania odradí.

Dospelí majú tendenciu analyzovať situáciu racionálnejšie, no zároveň sú viac ovplyvňovaní difúziou zodpovednosti – čím viac ľudí je prítomných, tým menej cítia osobnú zodpovednosť konať. Okrem toho ich môžu brzdiť obavy z toho, ako budú ich činy vnímané ostatnými (napr. strach zo zosmiešnenia, zlyhania či zasahovania do niečoho, čo nepoznajú). U niektorých dospelých však môže prevládnuť profesionálne alebo morálne presvedčenie, ktoré efekt prizerajúcich sa oslabuje.

Zaujímavosťou je, že pri výskumoch sa ukazuje, že ak sa ľudia poznajú, či už deti alebo dospelí, efekt pozorovateľa je menej výrazný – v skupine známych je pravdepodobnejšie, že niekto zareaguje. Významnú úlohu zohráva aj to, či bol človek vopred pripravený alebo vyškolený reagovať – napríklad deti, ktoré boli vedené k pomáhaniu, alebo dospelí s výcvikom prvej pomoci, zvyknú zasahovať častejšie.

 V skratke, deti reagujú skôr intuitívne a pod vplyvom autorít či skupiny, zatiaľ čo dospelí častejšie váhajú kvôli racionálnym úvahám a spoločenským tlakom. V oboch prípadoch však možno uvedomením a edukáciou prispieť k tomu, aby sa ľudia stávali aktívnymi pomáhajúcimi aj v prítomnosti iných.

Praktické rady, ako sa nenechať ,,zastaviť davom"

Efekt pozorovateľa môže spôsobiť, že človek v núdzi nedostane pomoc, pretože ostatní očakávajú, že zasiahne niekto iný. Aby sme sa nenechali „zastaviť“ davom a vedeli konať, je užitočné poznať niekoľko praktických rád.

V prvom rade je dôležité uvedomiť si, že aj keď je okolo nás veľa ľudí, každý môže prežívať rovnakú dilemu – „čo ak zasiahne niekto iný?“ Preto treba vedome prebrať zodpovednosť a nepodliehať ilúzii, že niekto iný to „má pod kontrolou.“ Už len tento mentálny krok nás môže vytrhnúť z pasivity.

Ďalej je užitočné osloviť konkrétne osoby v okolí, napríklad vetou: „Vy v modrej bunde, zavolajte, prosím, sanitku!“ Takto sa zníži nejasnosť zodpovednosti a ľudia budú skôr konať. Dôležité je tiež nespoliehať sa na to, že niekto vyzerá kompetentne – ani profesionálny výzor nie je zárukou, že niekto skutočne koná.

Ak si nie ste istí, čo presne robiť, je lepšie urobiť „niečo“ ako nič – aj obyčajné opýtanie sa „Potrebujete pomoc?“ môže odštartovať záchranu. A pamätajte, že odvaha je často len prvý malý krok – nie hrdinské gesto, ale rozhodnutie nezostať ticho.

Napokon, trénujte si v mysli podobné situácie – napríklad si predstavte, čo by ste urobili, ak by niekto odpadol na ulici. Takéto mentálne „cvičenia“ pomáhajú zrýchliť našu reakciu v reálnych situáciách.

V skratke: všimnite si situáciu, prevezmite zodpovednosť, konajte cielene a nebojte sa zapojiť. Každý z nás môže byť rozdielom medzi pomocou a pasivitou.

 ⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.