Prečo sa bojíme intimity, aj keď túžime po láske?

Prečo sa bojíme intimity, aj keď túžime po láske?

Túžime po láske, ale keď sa niekto priblíži príliš blízko, zrazu cúvneme. Otvoriť sa druhému znie romanticky, no pre mnohých z nás je to aj desivé. Prečo je to tak? Strach z intimity nie je zriedkavý jav, a hoci ho na prvý pohľad nemusíme rozpoznať, ovplyvňuje naše vzťahy viac, než si myslíme.

Čo je intimita?

Intimita je stav hlbokej blízkosti medzi ľuďmi, ktorý zahŕňa vzájomnú dôveru, otvorenosť, zraniteľnosť a emocionálne prepojenie. Môžeme si predstaviť, že pomyselne prekračujeme hranicu, za ktorou je naša „privátna zóna“. Ide o schopnosť zdieľať svoj vnútorný svet – myšlienky, pocity, obavy aj túžby – s iným človekom. Takéto zdieľanie o sebe – tzv. sebaodhalenie, je podmienené dôvernosťou vzťahu a zraniteľnosťou. Intimita sa môže prejavovať emocionálne, fyzicky, intelektuálne aj duchovne, a je jedným zo základných pilierov zdravých medziľudských vzťahov, najmä partnerských.

Podľa psychológa Erika Eriksona je rozvoj intimity dôležitým vývinovým štádiom v ranej dospelosti. Úspešné zvládnutie vedie k schopnosti vytvárať blízke vzťahy, zatiaľ čo zlyhanie môže viesť k osamelosti a izolácii. Intimita je tiež jedným z kľúčových pojmov v triangulárnej teórii lásky, ktorú vytvoril psychológ Robert J. Sternberg. Hovorí, že láska je zložená z troch zložiek: intimita, vášeň a záväzok, pričom v dlhodobom romantickom vzťahu by mali byť prítomné všetky tri. 

Čo je strach z intimity, a ako sa prejavuje?

Strach z intimity je psychologický stav, pri ktorom má človek ťažkosti nadväzovať alebo udržiavať blízke, emocionálne alebo fyzicky dôverné vzťahy. Prejavuje sa úzkosťou, nepohodlím alebo vyhýbaním sa situáciám, kde hrozí zblíženie s druhým človekom. Nejde o vedomé odmietanie lásky - naopak, často ide o konflikt medzi túžbou po blízkosti a obavou z odmietnutia, zranenia alebo straty autonómie.

Ako sa môže vo vzťahoch správať človek so strachom z intimity:

• vysoká potreba „priestoru“ vo vzťahu,
• ťažkosti so zdieľaním pocitov a myšlienok,
• znehodnocovanie partnera alebo vzťahu, keď začne byť príliš vážny,
• časté konce vzťahov „tesne predtým, než to bolo vážne“,
• príťažlivosť k ľuďom, ktorí sú emocionálne nedostupní,
• vyhýbanie sa fyzickému kontaktu alebo sexu po fáze zamilovanosti.

Niektorí ľudia žijú v dlhodobých vzťahoch, no nikdy sa svojmu partnerovi naozaj neotvoria. Sú fyzicky prítomní, ale emocionálne vzdialení.

Vzorce z detstva, ktoré nás učia chrániť sa

Naše schopnosti vytvárať blízke vzťahy sa formujú v detstve, najmä prostredníctvom vzťahu k rodičom či opatrovateľom. Ak sme zažili:

• emocionálne zanedbávanie,
• odmietanie, keď sme prejavili zraniteľnosť,
• prílišnú kontrolu namiesto prijatia,
• alebo nestabilitu a opúšťanie,

naučili sme sa, že byť blízko je riskantné. Prežili sme vďaka tomu, že sme si vybudovali „ochranné múry“. Tie sa v dospelosti môžu prejaviť ako neschopnosť dôverovať alebo potreba udržiavať si odstup.

Skúsme si to povedať na zjednodušenom príklade: Dieťa, ktoré plakalo a bolo za to trestané („nebuď slaboch“), si môže do dospelosti niesť presvedčenie, že ak ukáže svoje pocity, bude ponížené alebo odmietnuté. Aj keď túži po vzťahu, nie je schopné sa otvoriť – radšej sa stiahne, než by riskovalo zranenie.

Vzťahová väzba ako model intímnych vzťahov

Vzťahová väzba je emocionálne puto, ktoré si vytvárame k blízkym ľuďom (primárnym opatrovateľom – väčšinou rodičom) v ranom detstve a toto puto ovplyvňuje, ako prežívame bezpečie, blízkosť a dôveru vo vzťahoch počas celého života. Typ vzťahovej väzby sa tvorí podľa toho, ako konzistentne, citlivo a dostupne reagoval rodič na naše fyzické a emočné potreby. Ak dieťa od rodiča zažíva prijatie, istotu a upokojenie, vytvára si bezpečnú väzbu. Ak sú reakcie dospelých neprístupné, odmietavé alebo chaotické, vznikajú neisté formy väzby (úzkostná, vyhýbavá, dezorganizovaná).

Ako môže vzťahová väzba súvisieť so strachom s intimity?

• Ľudia s bezpečnou väzbou majú prirodzenú schopnosť dôverovať, otvorene komunikovať a zvládať blízkosť bez prehnanej úzkosti či potreby úniku.
• Úzkostná väzba vzniká vtedy, keď je správanie rodiča nepredvídateľné. Vedie k prehnanej potrebe blízkosti, neustálej neistote a strachu z možného odmietnutia. To môže spôsobiť, že aj bežné konflikty vo vzťahu sú vnímané ako ohrozenie.
• Vyhýbavá väzba sa často spája práve so strachom z intimity – človek má tendenciu udržiavať si odstup, byť emocionálne rezervovaný a neveriť, že blízkosť je bezpečná. Táto väzba vzniká vtedy, keď je dieťa rodičom odmietané, nedostáva sa mu dostatočnej podpory a naučí sa, že je zbytočné dávať najavo svoje emócie, lebo pomoc aj tak nepríde.
• Dezorganizovaná vzťahová väzba vzniká, keď je opatrovník zdrojom bezpečia aj strachu zároveň (napr. pri traume, zneužívaní). Preto vzťah medzi dezorganizovanou vzťahovou väzbou a intimitou býva zložitý – takíto ľudia často túžia po blízkosti, no zároveň sa jej boja. Jeden deň môžu vyhľadávať blízkosť a druhý deň odstup. 

Rozdiel medzi emocionálnou a fyzickou intimitou

Intimita sa často spája so sexualitou, no má viacero podôb. Dve najdôležitejšie sú:

• Emocionálna intimita: schopnosť byť autentický, zdieľať svoje myšlienky, zraniteľnosť, obavy, radosť i slabosti. Vzniká dôverou a ochotou byť „videný“ taký, aký som.
• Fyzická intimita: Je to spôsob, ako telo vyjadruje náklonnosť, túžbu alebo lásku. Nejde len o sexualitu, ale o všetky fyzické prejavy blízkosti, ktoré vytvárajú pocit bezpečia a spojenia. Zahŕňa dotyky, objatia, držanie rúk, bozkávanie a aj sexualitu. 

Zaujímavé je, že človek môže byť fyzicky blízky – mať sex či byť v dlhodobom vzťahu – a pritom nikdy neprežiť skutočnú emocionálnu intimitu. Naopak, sú ľudia, ktorí sa dokážu emocionálne zveriť, no fyzická blízkosť im spôsobuje nepohodlie. Obe formy intimity sú dôležité a môžu byť spojené so strachom, ak sme v minulosti zažili ich zneužitie, zlyhanie alebo zradu.

Ako pracovať so strachom z intimity v partnerskom vzťahu

Dobrou správou je, že vzorce správania nie sú nemenné. Strach z intimity sa dá postupne meniť – najmä v bezpečnom, rešpektujúcom vzťahu. Pomáha:

• Otvorená komunikácia: pomenovanie toho, čo cítim, aj keď je to ťažké („Je pre mňa náročné sa otvoriť, ale záleží mi na tebe“).
• Zvedavosť namiesto obvinení: namiesto: „Ty sa mi nikdy neotvoríš!“ skúsiť „Zaujíma ma, čo ťa vedie k tomu, že potrebuješ viac priestoru“.
• Budovanie dôvery malými krokmi: niekedy pomôže začať zdieľaním menších osobných vecí a postupne prehlbovať otvorenosť.
• Rešpekt k tempu druhého: nie každý sa vie zblížiť rovnakou rýchlosťou – a to je v poriadku.
• Vytváranie bezpečia: ak partner vie, že nebude vysmiaty, ponížený alebo kritizovaný za svoju zraniteľnosť, pravdepodobne sa bude otvárať častejšie.

Vzťahy, ktoré poskytujú stabilitu, empatiu a prijatie, môžu mať až terapeutický účinok. Nejde o to byť „dokonalý pár“, ale o spoločné zvládanie vlastných obáv. Zároveň je dôležité povedať, že človek sa sám musí chcieť zmeniť – nikoho (ani nášho partnera) k tomu nevieme donútiť.

Ako môže pomôcť terapia alebo koučing

Ak sa strach z intimity opakovane objavuje a narúša vaše vzťahy, terapia môže byť veľmi účinným spôsobom, ako ho pochopiť a spracovať. Psychológ vytvára bezpečný priestor, kde môžete bez hodnotenia skúmať svoje obranné mechanizmy a ich pôvod.

Terapia pomáha:

• identifikovať staré vzorce a presvedčenia,
• rozvíjať sebadôveru a emocionálnu zrelosť,
• naučiť sa komunikovať svoje potreby a obavy.

Koučing je vhodný najmä pre tých, ktorí chcú pracovať na konkrétnych cieľoch – napríklad na zlepšení komunikačných zručností vo vzťahu alebo prekonaní strachu.

Nie ste v tom sami a zmena je možná.

 ⎯

Dôležité upozornenie:

Tento text nenahrádza odbornú literatúru ani rady lekára alebo terapeuta. Informácie v ňom obsiahnuté sú zovšeobecnené a nemusia sa vzťahovať na každého. Ak máte akékoľvek otázky týkajúce sa vášho zdravia, obráťte sa na jedného z našich psychológov.

V texte používame prevažne mužský rod pre zjednodušenie a plynulosť vyjadrovania. Všetky označenia sú však myslené inkluzívne a vzťahujú sa na všetky osoby bez ohľadu na rod. 💙